Ak mám byť aj ja raz za čas úprimná, tak na... Už žiadny sex, chľast ani nič podobné. Len ja.

Je mi úprimne smutno.
A nie, tentokrát to nebudem schovávať za veľké reči, nadávky a sex.
Ani neviem, či to vôbec má nejaký zmysel, vylievať si dušu v nejakom debilnom blogu, keď môj problém by sa dal vyriešiť úplne jednoducho.
Je mi smutno, lebo neviem čo chcem.
Je mi smutno, lebo neviem čo chcem od života, od rodiny, od chlapov.
Cítim sa tak prázdno, ako už dlho nie.
A cítim sa tak preto, lebo som úplne zmätená.
Tak mi treba.
Aj tak je to moja chyba. Veď to ja som sama seba dostala tam, kde som teraz.
A to je v riti.
Prečo som taká hlúpa a tak ľahko dokážem niekomu dať zo seba všetko?
Prečo tak ľahko každému naletím, dôverujem a zaľúbim sa?

Pretože niečo hľadám.
Hej, celkom iste niečo hľadám, niečo čo mi chýba.
Hľadám druhú časť mňa, ktorá sa niekde túla a ja s každým ďaľším vždy verím, že som tú časť našla.
A nikdy to nie je on.
Ani sa nečudujem.
Keby som chlap, tak sa nechcem.
Hej, vravím, že dám zo seba všetko. Ale veľmi, veľmi, VEĽMI opatrne. Takže vlastne... Dám svoje telo, lebo to pre mňa už dávno znamená veľmi málo. Je to smutné, viem. Ale časom sa to proste otupí. Preto som schopná si len tak sexovať s niekým na hajzli.
Tomu zo seba nedám proste nič. Nič.
Ale kedy sa bude niekto zaujímať aj o mňa, nie len o ten obal?!Som ten typ človeka, ktorý sa bojí ukázať, čo má vnútri pod všetkými tymi hovnami.
Viem, mám tam veľa, len neviem odhadnúť, komu to smiem zo seba dať a tak to nedávam nikomu.
Alebo sa stane, že mám jednu z podobných slabých chvíľok a niekomu niečo zo seba ukážem.
A on potom zdrhne.
Lebo mu musím pripadať ako nejaký schizofrenik.
Navonok silná, impulzívna, možno až príliš chladná.
Zvnútra rozbitá na kúsky, unavená z predstierania.
Mám chuť kričať! Kričať a plakať a poriadne sa hodiť o zem. Potom zdvihnúť zrak a uvidieť jeho. Vidieť pochopenie v jeho očiach, proste ho tam vidieť.
Potom sa skloní ku mne a bez všetkého ma obijíme.
A nič.
Len ma bude obijímať a neprestávať.
Proste ma bude chápať.
A už nebudem sama.
Sama vo všetkých tých sračkách vo mne, okolo mňa, všade.
Už nebudem musieť ráno sedieť v sprchce a nechať si liať na hlavu vodu.
Zúfalý stav, verte mi.
Skoro ráno, ticho, tma.
Len ja kľačím v sprchce a plačem.
Alebo možno ani nie.
Možno je to len voda zo sprchy, ale veď to je jedno.
Ide o to, že nech je okolo mňa hocikoľko ľudí, nech sa správam hocako, nech robím hocičo,
ničo neprehlusí ten zúfalý vnútorný pocit, že som sama a chcem kričať.

Nechcem milovať, no chcem byť milovaná.
Milujem, a nie som milovaná.
K čomu to všetko?!?!?!

 Blog

18 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu