Ako štvorročná som dostala svojho prvého psíka Jerru. Bola to fenka ,ktorú našla starká vo svojej staručkej pajte na drevo.Zrejme ju niekto vyhodil na ulicu ked ju ž nepotreboval ,a kedže starý otec vlastnil maleho srnčieho ratlíka ,pridala sa knemu a uložila sa v kôlni. Ked mi ju otec priniesol mala mozno rok alebo rok aj pol.
Tak ,ako som rástla ja rástla aj ona. Strážila ma ako vlastné dieťa.Dokonca aj ked sme hrali schovávačku ,behala za mnou a tak ostatní vždy vedeli,kde ma hladat.Bola mojim najlepším priatelom,veľmi blízka a prítulná. Ked som vyrástla,odcudzili sme sa ,bola už staručká a ja som na nu nemala čas. Potom prišlo prekvapenie,narodili sa jej dve šteniatka.Ked som ich objavila ,jedno z nich bolo maličké a slabé, po pár dnoch umrelo. No to druhé bolo silné ,velké a vyzerala presne ako jeho mama.Vtedy som sa zacala svojim psom znovu venovat.Maličký bol kopiou svojej mamy.Narodil sa na jar a počas zimy( v čase ked bol už schopní postarat sa o seba sám) sa jeho mama uchýlila pod starý strom na našom zadnom dvore a odišla navždy. Ked som sa to dozvedela plakala som ,ako malé dieta.Ako ikdy pred tým.Z maleho steniatka ,je už mocný pes,ktorý chráni mna a moju rodinu tak, ako jeho mama,
Prečo som napísala tento článok? Chcela som len povedat ze si myslím,že výrok z prvého odstavca je pravdivý,zažila som to na vlastnej koži, pes je skutočne najlepší priatel človeka a nechápem ako niekto može neznášat psy
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár