pod nohami
človek človeka núti
trápiť,
roniť tie slzy
a úprimní sú všetci drzí
Most ku ktorému sme kráčali
špinaví a unavení,
akoby sme proti vetru kričali
všetky slová sa späť vrátili
most podľahol požiaru
ktorý niekto založil
malou iskrou nezmaru
Z rozhlasu a rádií
ozývalo sa „Občania, zbrane tasme!!“
aj naďalej svoju pyšnú hrdosť pasme
a zabime všetko,
čo po vojne zostalo krásne
Touto básňou kráčam proti
vašim zbraniam ničoty
neprebudí sa ten čo nás krotí
lebo má strach prekročiť prah prázdnoty
Touto básňou posielam list
že ja pre bohatstvo jedného
nebudem zo seba tvoriť biedneho
aby som sa pred koncom mal za čo hanbiť
Z rozhlasu a rádií
chudobným radili
aby vlastnú morálku zradili
Lebo tam kde nepomohli hanobné slová,
spustíme ako hlupáci bombu, ktorá
nebude posledná a nie je ani prvá
Do listu píšem svoju odpoveď,
hrubé vytlačené Nie!!
Proti vojnová
a proti útokom na farby pleti
je tu táto báseň čo alarmujúco svieti
lebo vojny tu budú stále...
A ľudia sa začali správať prehnane hrdo, pyšne,
hlúpo, ako králi nad kráľmi!!
Tie nepokoje, strach a vojny tu boli vždycky
ku bohatstvu a moci
vyzerajú naše kroky apokalypticky...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár