Je hustá noc. Skoro nič nevidíš. Blúdiš po poli a otáčaš sa na vôkol. Pociťuješ strach. Želáš si byť s mamou alebo s najbližšími. Po dlhej dobe v diaľke vidíš obrysy vysokého stromu.
Začneš sa tešiť. Tešiť aj z maličkosti. Čím sa viac približuješ, tým sa viacej ponáhľaš. Rozbehneš sa hore do kopca. Už si blízko vrchola. Si na dosah svojho cieľa. Potkneš sa a spadneš o kúsok nižšie. Chvíľu len ležíš a pozeráš na oblohu...
Obloha je hrozne tmavá so stovkami malých svetielok, malých hviezd. Túžiš po maminom dotyku. Snívaš o tom, že ti niekto z tvojich milovaných podá ruku a vyvedie ťa z tejto temnoty. Dva krát sa zhlboka nadýchneš a vstaneš. Tvoje sily ťa obchádzajú. V hlave ti blúdi myšlienka na domov. Len to ťa posúva stále ďalej a ďalej. A zrazu... už si úplne vyčerpaný. Padáš na kolena. Si špinavý a zlomený. Zahľadíš sa na oblohu. Zase...
Snívaš o tom, že si medzi tými hviezdami, že si konečne slobodný...
Začne fúkať jemný vánok. Otočíš hlavu najskôr doľava a potom doprava. Usmeješ sa. Snažíš sa byť šťastný, ale márne. Si na takú obyčajnú a všednú vec príliš zničený. Si na dne. Na dne svojich síl. Zistil si, že si konečne na vrchole svojej cesty. Dokázal si to!! Ale napriek tomu ti odchádza aj myseľ. Si hladný, smädný, zničený a kľačíš na kolenách. Si mrtvy aj keď ešte dýchaš. Porazený...
Z posledných síl zdvihneš nad hlavu ruky a rozprestrieš prsty. Medzi prstami ti prúdi jemný, teplý, letný vánok. Máš pocit akoby si bol zas šťastný. S ťažkosťami sa nadýchneš a zistíš, že sa jemný vánok zmenil na silný vietor. Z letného teplého a osviežujúceho prúdu je obrovská víchrica. Strom sa dal do tanca. Počuješ ako na neho dopadajú prvé kvapky z ktorých je o malú chvíľku obrovská búrka.
Nakoniec sa postavíš. Si odhodlaný stáť na vlastných nohách. Začneš bežať nevediac kam. Máš právo byť na seba hrdý. Prekonal si samého seba. Nevyhral si len nad sebou, ale aj nad celým svojim životom. Stál si sa kráľom svojich rozhodnutí. Si pripravený vstúpiť do života...
Po minútach či možno hodinách behania odpadneš od vyčerpania. Pozdvihneš hlavu a vidíš ako vychádza slnko. Búrka prestáva a silný vietor sa mení zase na slabý vánok. Plazíš sa po zemi. Túžiš byť konečne na svetle a nevieš sa dočkať, kým slnko vyjde celé na oblohu. Slnko jasne žiari. Príde za tebou najlepší priateľ a podá ti ruku. Okolo seba máš okolie v ktorom žiješ. Si doma a čo je hlavne... si pripravený stáť na vlastných nohách. Dospel si.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
4. 3.marca 2013 02:16
a co ked nechcem dospiet?
2
možno nechceš ale každý normálny človek raz dospeje a keď nie, keď sa nedokáže osamostatniť tak sa niekde stala chyba a treba vyhľadať pomoc. Raz dospieť treba
Napíš svoj komentár