Utekáš cez hustý les. Stromy sú vysoké, ale prevažne suché a tenké. Niektoré pripomínajú len konáre zlatého dažďu. Pôda je mäkká a pokrytá blatom, ktoré sa lepí na podrážky topánok. Utekáš. Počuť len praskať popadané konáre pod ťarchou tvojich nôh. Bežíš oproti stromu. Máš pocit, že nezabrzdíš. Máš pocit, že nedokážeš spomaliť. Radšej sa o to ani nepokúsiš a radšej natiahneš ruku pred seba, otvoríš svoju dlaň a odrazíš sa od najbližšieho stromu. Neprestávaš bežať. Neprestávaš napriek únave. Počuješ len svoje hlasné dýchanie. Dýchanie pripomína vzplanutie.
Pozrieš hode ku oblohe. Obloha je čistá, bez obláčiku. Svieti slnko ale žiadne nevidíš. Oslepujú ťa jeho mocné, horúce lúče. Koruny stromov sú zalesnené, ale niektoré listy už opadané pod nimi. Tvoje kroky sú ťažšie a ťažšie. Cítiš stále väčšiu únavu a blato na topánkach ti začalo pripadať ako betón. Každý jeden nádych začína bolieť. Bodať. Po čele ti steká pot, ktorý sa obkľukou vyhol oku, okolo ktorého tiekol ako potok. Potok, ktorý sa tiahol popri okrajoch lesa a zlieval sa do kryštalicky čistého jazierka na ktorom sa odrážali tisícky svetielok.
Zastavíš na útese. Ledva, ale podarilo sa ti ustáť. Dýchaš napriek bolesti. Dýchaš. Zhlboka. Pod útesom sa tiahnu zelené stromy. Vystrieš ruky a celá krajina sa ti zdala akoby bola pod rukou. Rozprestrieš ruky ako keby chceš objať vzduch. Natiahneš prsty. Bolesť ustupuje. Spravíš malý, nepatrný krok do strany a uvoľníš malé kamienky ktoré sa zrútili z útesu. Vidíš ako sa strácajú v hlbine lesov. Pár krát sa odrazili od skál ktoré trčali z kopca pod tebou.
Nadýchneš sa a znovu rozbehneš. Bežíš najrýchlejšie ako len dokážeš. Bežíš. Máš pocit, že ťa nič nezastaví. Strach šiel bokom, a únava za ním. Prejdeš cez les až na neznáme pasienky. Nespomaľuješ. Les nechávaš za sebou a zdá sa byť menší a menší. V diaľke sa tiahnu hory. Ťahajú sa až do výšky, ako kopec do raja. Ako brána do neba. Možno vyššie...
Pomaly spomaľuješ a zostávaš stáť. Obzri sa na vôkol. Vidíš to?? Lesy, lúky, kvety, v diaľke cez kľukatú rieku skáču mladé strakaté srnky. Chápeš?? Áno?? Verím ti. Tak už oddychuj. Dýchaj a sleduj. Všade na vôkol je život. A úprimnejší život než v mestskom nákupnom centre. Toto je život. Toto si treba strážiť. Budovy sa znova postavia a postavia sa ich ešte množstvo.
Zrazu počuješ kroky. Niekto alebo niečo sa k tebe blíži. Je to bližšie. Niekde za tebou. Máš strach sa otočíš ale aj tak to urobíš. Otočí sa prudko. Tep sa ti zrýchlil. Cítiš ho na krku akoby ti mal vyskočiť z tela. Akoby sa snažil preraziť dieru von do sveta. Otočí sa a vidíš sŕňa. Pozerá ti do očí a ty sa snažíš vaše spojenie neprerušiť. Niekde hore, z oblohy zaznel spev vtáka. Pripomínal dlhý žalospev. Hľadáš ho na oblohe ale slnko je moc silné. Nič na nej nevidíš. Skloníš zrak a sŕňa beží preč. Beží, ako pred chvíľkou aj ty. Beží a stráca sa vo svojom stáde. Je ďalej až napokon splynul v stáde. Je preč a ty si stojíš. Stojíš, ale cítiš pokoj. Nadýchneš sa. Čo cítiš?? Šťastie?? Nadýchni sa. Ži.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár