čím bol starší, tým osamelejší
starý muž na mňa pozrel,
po východe z baru sa všetci zdali zničenejší
starý muž ma pretínal svojim pohľadom plným nostalgie,
plným vyhasínajúcej nádeje
každým ďalším krokom som sa cítil lepšie akoby moje telo podľahlo mágie
jeho smútok sa vo vašich očiach ako červené víno rozleje,
a zanechá večnú škvrnu v mysli každého človeka ktorý vyjde z dvier,
z dvier od starého baru na rohu ulice pri ktorom on často na zemi sedával
bol to osamelý muž stratený v mori všetkých vier
napriek smútku v jeho očiach, nikdy, nikdy som nepočul že by na život nadával...
Nedokázal som od neho odvrátiť zrak
zvolal na mňa "pane",
a spýtal sa či verím, či verím na blížiaci sa zázrak
povedal že každý, každý človek nosí pod sakom zbrane
obzrel som za seba a nechal zrak stratiť v hustom dave,
ktorý vychádzal z toho istého cigaretami napáchnuceho baru
povedal, že žiadnej zbrane sa nedotknem, to je na tom záhadne práve,
myslel tým slová, slová ktoré dokážu raniť ako dieťaťu prezradený obsah daru.
Spýtal sa ma či chápem miesto ku ktorému mierim
lebo domov nie je samozrejmosť pre každého
chcel vedieť či sa s hnevom v sebe zmierim,
a zmením ho na šťastie, šťastie a krásu
jeho hlas znel ustráchane a chrapľavo
rozžiarila sa mu v očiach iskra a pokoj, pokoj mu znel z hlasu
tá iskra žiarila v noci a v mojom prázdnom pohľade cítiť bola bolestne prhľavo...
Pozdvihol hlavu a zhlboka sa nadýchol,
zašepkal krátku báseň...
"Jean nikdy nebýval sám,
uprostred početného davu ho nepoznal nik,
ale on si všímal každého, každého, to prisahám!!
Vo svojom srdci nežil sám, žil so slovami ako svoj básnik.
V tom dave každý ponáhľal ale nik nestíhal,
len Jean jediný uprostred stál,
čas pre každého rovnako ubiehal,
a len jeho sa Jean každé ráno bál.
Ako duch ktorého si človek nevšíma, ale nemôže bez neho byť,
ako vzduch sa svojej slobode blíži,
veril, že ľudia robia rovnaké chyby s ktorými musia žiť
a nechápal prečo človek toľko váha keď vie pri kom sa srdce so šťastím skríži..."
Spýtal sa či mám predstavu o vlastnej budúcnosti,
a ja som zabudol dýchať
"Daj si pozor," povedal "pozor aby si sa nestratil v úprimnosti"
cesty v nej bývajú klamlivé a plné žiaľu v ktorom sa len ťažko učí lietať
intenzívne trasenie rúk skrýval tým, že ich zovrel v päste
mal oblečenú tenkú bundu a rozpadávajúce topánky v chladnej noci
svetlá zhasli, dvere zatvorili a my sme boli jediní blázni pri ceste
jeho pohľad hovoril za všetky slová, ale zriekal sa všetkej pomoci...
Nepoznal som odpovede na všetky jeho otázky,
vstal z chladného chodníka a zvráštel čelo akoby cítil bolesť
povedal, že vo vlastnej temnote sa strácajú tie najjasnejšie obrázky
vychutnával si nádych a pootvoril päsť
povedal, že videl zomierať ľudí v splanutom ohni,
počul výkriky bolesti ktoré prekričali samotný výbuch ktorý bolesť spôsobil
cítil ako sa mu guľka zaryla do kosti aj bezcitný smiech "Vstaň, a už sa pohni!!"
ale nič ho nebolelo viac ako pohľad na plačúce dieťa keď mu niekto ublížil.
S pohľadmi akoby nebol človek dennodenne žil
"Mohol by som byť kdekoľvek!! Keby sa z tohto rohu dokážem hnúť"
"Mohol som byť ktokoľvek, presne tak, ako každý," na krok sa priblížil
"Tak už viac nestrácaj čas na tomto rohu, bež a dlhšie ako je slušné nesmúť"
každá ďalšia spomienka prelievala ďalšiu slzu
zvýšil hlas aby som odišiel, poprial mi šťastnú cestu nech už idem kdekoľvek
Posadil sa na roh ulice a povedal "Nikdy neopusť svoju múzu..."
viac neprehovoril, svojim mlčaním ma posúval ďalej, do temna jeho historiek...
Jeho slová sa mi rozplývali v hlave,
každým ďalším krokom pálili, akoby som miesto chladného chodníka,
kráčal po horúcej láve...
"Jean nikdy nebýval sám,
uprostred početného davu ho nepoznal nik,
ale on si všímal každého, každého, to prisahám!!
Vo svojom srdci nežil sám, žil so slovami ako svoj básnik.
V tom dave každý ponáhľal ale nik nestíhal,
len Jean jediný uprostred stál,
čas pre každého rovnako ubiehal,
a len jeho sa Jean každé ráno bál.
Ako duch ktorého si človek nevšíma, ale nemôže bez neho byť,
ako vzduch sa svojej slobode blíži,
veril, že ľudia robia rovnaké chyby s ktorými musia žiť
a nechápal prečo človek toľko váha keď vie pri kom sa srdce so šťastím skríži..."
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár