cesta ktorú poznám je zrazu zradná
niečo sa na nej ligoce, niečo pod oranžovým svetlom lámp
ulice prázdne, ticho pretína len zvuk rámp
pod lampou je ľad a ja na ňom padám
až keď je najhoršie kto je úprimný priateľ zbadám
dá sa povedať že dokiaľ padám tak vtedy lietam
ale ten pád na starú zem je zakaždým tvrdý
pred dopadom desiatky myšlienok do veľkého celku splietam
ale vstal som, vstal si, a na to môže byť každý právom hrdý.
Koľko krát som už povedal,
že nepoznám človeka pred ktorým by som sa spovedal
nikto nie je nič viac než človek
a čo zvládne druhí zvládnem tiež
aj keď mi to bude trvať o niečo dlhšie...
Nie je spása v ľuďoch, veď lekár ti len predpíše akýsi liek
ale nikto netuší čo cítiš, hĺbku tvojej bolesti len ty zmerať vieš
nikto nevidí čo v snoch vidíš, nechcem byť len mŕtva súčasť riek!!
Koľko krát, koľko šancí ešte chceš??
Koľko krát chceš moje srdce zvierať v dlani??
Nevládzem, už nie, už nekrič to tvoje Bež!!
Ja nechcem bežať, chcem stáť, stáť ako vlani
byť stratený v spoločnom prianí
ale už nevidím, nevidím nič len toho kto ma zraní
tak prečo by som mal utekať keď chcem zostať s tými,
čo o to stoja a o ktorých stojím ja,
čo bude so snami?? Čo bude s nimi?? Stratili sa ako mne dnes rýmy??
Koľko krát mám zopakovať že ja hľadám to čo ľudí spája!!??
Koľko krát, koľko krát chceš niekoho raniť??
Koľko krát si bol zahnaný do kúta a nútený sa len brániť,
začni si vážiť ľudí ktorí ti venovali svoje otvorené dlane
nie sme ovce, máme jedinečne predstavy tak začni svoju jedinečnosť chrániť
kde zmizol úsmev?? Veď slzy sú tak hrozne slané...
Poprosím vás úsmev, a prosím rýchlo
lebo,
lebo šťastie akosi stíchlo
prestaňme kráčať po svete tak slepo
začnime si vážiť druhých i seba
začnime vidieť aspoň ten kúsok z neba
ktoré je nám ponúknuté vidieť keď pozdvihneme hlavu
prestaňme pod nohami vnímať len vrelú lávu...
Začnime sa tešiť!! Veď žijeme...
Viac sa usmievať než plakať,
aj keď bez sĺz to proste nejde, chápem, každý deň sa s bolesťou bijeme
ale nemusíme do oblakov skákať
buďme len šťastní, šťastní z maličkosti...
Ako niekedy...
Koľko krát si sa snažil proste zabudnúť?? Koľko krát...??
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
goldfish
12. 1.januára 2015 20:40
snažím sa zabudnúť už 66. deň...
2
@goldfish možno sa neoplatí zabudnúť... ani na to naj najhoršie... aj zlá skúsenosť je skúsenosť... ale keď zabudnúť chceš, tak ti držím palce...
3
@blackpirate nie...
"Koľko krát, koľko šancí ešte chceš??
Koľko krát chceš moje srdce zvierať v dlani??
Nevládzem, už nie, už nekrič to tvoje Bež!!
Ja nechcem bežať, chcem stáť, stáť ako vlani
byť stratený v spoločnom prianí
ale už nevidím, nevidím nič len toho kto ma zraní"
.. len toto ma nachvíľu priviedlo na smutné spomienky. Až na to, že ten, kto ma zraní som bola ja sama
"Koľko krát, koľko šancí ešte chceš??
Koľko krát chceš moje srdce zvierať v dlani??
Nevládzem, už nie, už nekrič to tvoje Bež!!
Ja nechcem bežať, chcem stáť, stáť ako vlani
byť stratený v spoločnom prianí
ale už nevidím, nevidím nič len toho kto ma zraní"
.. len toto ma nachvíľu priviedlo na smutné spomienky. Až na to, že ten, kto ma zraní som bola ja sama
4
@goldfish teraz ma to mrzí... usmej sa... nie pre mňa ale pre seba... usmej sa v skutočnosti, neskrývaj to za smajlom.. proste sa usmej aj keby máš vyzerať ako blázon ktorý sa usmieva na monitor.. skús to a ten pocit si zapamätaj aby si si naň dokázala častejšie spomenúť..
Napíš svoj komentár