Pomaly kráčam popri stolov, ktoré neboli postavene systematicky. Skôr som mal pocit akoby mal manažér bar doslova na háku. Esteticky porozhadzované po miestnosti čo sa ťahala skôr na dĺžku.
Prišiel čas ponoriť sa do svetiel ktoré nám ponúkal bar. Rozopol som si spodný gombík na saku, jediný gombík, ktorý mi zapínal oblek okolo pása. Rozprestrel som ho mierne za chrbát, aby mi nezavadzalo pri chôdzi. Predstavte si dlhú tmavú chodbu osvetlenú so stolnými (aj keď vkusnými) lampičkami po stoloch, ktoré boli tak tlmené svojou vlastnou farbou do červena, že celá miestnosť bola skôr podrobená nocou. Kráčam po miestnosti skrz stoly ktoré zavadzali skoro pri každom kroku v každom smere. Len tým som si spravil prvý pohľad na bar i samotnú obsluhu či chod celého podniku.
Po ľavici bolo malé drevené pódium, kabaret, na ktorom vystupoval nejaký muž, ktorý sa nazýval "Komik" alebo "Mág". Nepoznám veľa vtipov, radšej si robím srandu zo seba alebo s priateľov... improvizáciou. Rád improvizujem a preto keď máme v škole písať sloh, doma si ho nikdy nepripravím. Premýšľam nad ním až na onej hodine.
To som odbočil a poriadne. Chcel som len povedať, že tie jeho vtipy som poznal aj keď ho nepamätám. Aj to svedčí o kvalite komika. Za ním boli postavené bicie, o stenu opreté rôzne typy gitár a vedľa mikrofóna ďalší stojan.
Tých zopár ľudí, čo sedelo pri stoloch (pzn. každý vo dvojici a viac) na mňa pozerali ako na turistu mimo dovolenkového obdobia. Akoby som si všetko fotil v pruhovanom pyžame pripominajúce plavky zo 60. rokoch a ladvinkou pripevnenou na páse. Hej.. cítil som sa trápne ako zakaždým keď cez veľkú prestávku idem do obchodu a predavačky sa drzo postavia na koniec chodby aby mohli sledovať každý môj pohyb. Vážne deprimujúci pocit, zásah do voľného pohybu "súkromia" ale majú na to právo.. ja som vstúpil k ním, nie oni ku mne.
Prisadol som si k baru na barovú, točiacu stoličku a objednal zázvorové pivo. Po desiatych minútach som sa ho spýtal, či sa dočkám a odpovedal "Zmizni". Znovu som nenápadne, periférne zazrel na vôkol a všimol si na každom pohľade, na každom páre očí ktoré ma sledovali niečo zvláštne, nepriateľské. Prečo sa tak ľudia správajú k ľudom ktorých nepoznajú?? Na to pivo som mal právo!!
Keď som si uvedomil, že nie som vítaný (moc skoro), postavil som sa, napravil krivú kravatu a opäť pomedzi stolov k východu, ktorý pred chvíľou slúžil ako vstup. Počas toho všetkého komik stíchol a začala skúšať, ladiť svoje nástroje nejaká mladá, neznáma hudobná kapela.
Na záver sa priznám, že ste mi naleteli. Táto príhoda sa nikdy nestala. Aspoň si teraz možno všímate (možno ste si to všimli dávnejšie), ako ľahké je uveriť článku na nete. Sme často obklopený falošnými správami, ktorým uveríme len preto, lebo znejú vierohodne. Niekedy sme však moc hrdý na to priznať si, že sme sa nechali oklamať a žijeme ďalej v sebaklame. Niekedy.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár