Nežil som v časoch kedy mladí i starí zišli na cesty, vyšli pred dvere svojich domovov a s radosťou napodobňovali tanečné kroky Michaela Jacksona.
Taktiež si nedokážem spomenúť kedy som počul nejaké dieťa povedať mame slová ako "mám ťa rád".
Doba a technológia postupuje obrími krokmi dopredu a je pochopiteľne, že tým aj ľudské myslenie. Dnes uvažujeme nad problémom, akú módnu značku si vybrať, nad tým aká hudba nám bude hučať v slúchadlách a vyrušovať ostatných len aby sme sa ukázali, a prejavili myslenie na ktoré sme sa časom naučili.
A práve ten čas nečaká. Spomenul som MJ lebo sa mi pred rokmi, naozaj dávno, stala jedna pecková situácia. Po rockovom koncerte sme šli domov a bol tam fanúšik Jacksona. Chladný vzduch, mierny vánok prúdiaci cez listy stromov, všetci ožratý a zničený. On jediný sa smial a bol plný života. Dali sme sa s ním do reči. Vyžarovalo z neho niečo zvláštne a spýtal sa či chcem vidieť Michaelov tanec. Rád som tie kroky napodobňoval aj keď som v tancovaní ľavý...
Ten muž mal jednu podmienku. Povedal "Zatancujem len ak sa úprimne usmeješ". Bol som rozbláznený a smial som sa ale len vďaka koncertu. Nebol to skutočný úsmev radosti. Len nálada kvôli alkoholu a decibelom.
Usmial som sa a nezabudnem ako sa vtedy pozeral. Naozaj zatancoval a ja som vytriezvel. Napodobňoval tie kroky aj legendárny moonwalk a ani som si neuvedomil fakt, že sa úplne uvedomujem.
Videl som toho muža tancovať len pod slabým oranžovým svetlom neďalekej lampy pri chodníku. Bol som šťastný. Akoby sa mi splnil sen ktorý som nemal..
Od toho večera prešli naozaj roky a svet je stále rovnaký. To miesto vyzerá tak isto a spomínam na to rovnako intenzívne akoby to bolo včera. Tak prečo sakra nemôžu byť aj ľudia rovnakí ako niekedy??
Kedy niekto pre vás niečo spravil len pre váš úsmev?? Alebo vy.. kedy ste vy spravili niečo bez nároku na odmenu??
Myslím si a riadim sa pravidlom číslo 2. na ktoré často upozorňujem. Ľudia sa nemenia. Nedokáže sa človek zmeniť, upraviť osobnosť, povahu, myseľ, len preto lebo chce byť iný. Ľudia sa len pretvarujú a hrajú na toho kým chcú byť pričom často zabúdajú kým naozaj sú. Bývalý narkoman vždy bude narkoman a bude ho tá chyba prenasledovať celý život. Celý zvyšok života sa bude musieť pretvarovať a hrať na normálneho človeka ktorý do toho nespadol. Smutné je, že ak sa k tomu nechce vrátiť musí sa hrať na iného človeka...
Všetci sme si už občas nahovárali že sme niekto iný. Buď ako detská hra alebo nie sme spokojný sami so sebou a to je chyba!! Možno sa hráme na iného lebo chceme zaujať.. zapadnúť..
Človek, ktorý si myslí že je dokonalý žije v sebaklame...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár