je vzdať to, a otočiť sa chrbtom keď som zistil, že to to nie je ľahké,
po dlhom čase akéhosi prázdna sadám pred papier a počúvam správnu hudbu
pálivým dotykom zisťujem, keď sa všetko rúca pod dlaňami, aké je to krehké.
Spraviť niečo z čoho žiť vo svojom vezení, alebo často vravieť odmietavé nie,
nemá zmysel tvoriť slzy tam, kde nepatria, ani v smútku ich v sebe kryť
keď tanečný rytmus utíchne, zmizne, zahynie, sladký zvuk klavíra zaznie
niekedy skrátka nevidno možnosť a zostáva len do hlbokého temného ja sa ponoriť.
Keď po smutných tónoch na piane nahradí saxofón ešte žalostnejšiu melódiu,
a gitara dokazuje že trpí, svojím sólom rozochveje každú časť tela...
alebo v zábavnom programe strata obľúbenej postavy zabije svoju komédiu,
k dobrému mám síce ďaleko, ale viem, že nič nestojí za to, aby sa rieka preťala.
Každý má svoje chyby, šťastné a smutné dni, ale i predstavy a sny,
aj keď často v zle začatom dni pokračujeme ešte horšími krokmi
priznám sa, že nie som si istý, čo chcem povedať v tejto básni
ťažko sa neopätuje úsmev, je to dar aj keď sa niekedy cítim ako ranený brokmi...
Aj keby mali mať pravdu tí čo vravia, že nedokážem nič,
túžim viac vidieť chabé svetlo v tme ako zostať slepý, nestanem sa samým dnom
aj keby máš zakopnúť o každú latu na zemi, doplaz sa do cieľa a tie slová znič
lebo jediná hanba v prehratom boji je utiecť pred vlastným snom.
Po gitare utíchol aj smutný saxofón a klavír začal rytmické tóny hrať
už viem, že neoplatí sa na otázky odpovedať stále len nie
byť s blízkymi a vedieť mať rád... naozaj neviem čo viac si človek môže priať,
stále verím, že po smútku nastane krásne prebudenie.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár