Čakal pri lôžku, pomaly zaspával
hlava mu klesá do jeho periny akoby celé moria pre neho preplával
tvár skrýva v jeho dlani
vľani sa zistilo, že nesplní si veľa prianí
preberie ho hlasný tón, prístroj vraví, že nastal čas
niečo, čo nemá city mu oznámilo to, čo ho spútalo do prhľavých rias
pribehli lekári a snažili sa ho zachrániť
Muprhyho odviedli preč ale skôr ako sa dvere zatvorili vedel, že koncu sa nedá zabrániť.

Vo veľkom dome sa ešte necítil tak stratený
zahalený tmou dnešnej noci, akoby bol tieň na neho hodení
v hlave si prehrával ich spoločný tón
položil svoju starú platňu na magnetofón,
a počúval, počúval a dúfal, že znovu vyjde slnko spod oblakov,
že prestanú potopy z toľkých mrakov
a svetlo odoženie démonov vystupujúcich z tieňa
lebo v tme ktorej sa začal topiť niet vidieť kedy ho zastaví blížiaca sa stena.

V starom kostole ronil slzy pred otvorenou rakvou
nevnímal, že to, čo sa deje je pravdou
s kopou skál a bodliakov v srdci sa otočil krížu chrbtom
zovrel päsť, druhým ukazovákom ukázal na strop a zachrapčal hrdlom
skríkol, ozvena sa šírila až po dvere kostola a začal hlasno recitovať
myslel na slová priateľa za ním, že alkohol už viac nebude potrebovať
slová vyslovené v zápale hnevu ktorý viac rozširovali slzy ako benzín,
mu vryli do duše že musí samého seba znovu nájsť, vedel, že bude stále s ním.

Na druhý deň sa mal postaviť pred plačúcich ľudí, bol požiadaný o pár slov
za ním stál malý zbor mladých ľudí, vyzliekol si sako a hodil ho na zem, prešiel tou tmou
lúskal si prstami a zhlboka dýchal do mikrofónu, pozdvihol zrak k ľudom a dupol nohou
hovoril chvíľu o tom, čo ho na priateľovi štvalo, potom na chvíľu stíchol a na zbor prikývol hlavou
skríkol nezrozumiteľný výkrik a zbor sa rozospieval ako v lete spev škovránka
spieval o tom, čo pre neho znamenala každá chvíľa, od prvej až dokým sa neuzamkla posledná schránka
zbor začal lúskať tiež, ten zvuk sa šíril celým kostolom, doprovod robil starý muž čo na chrámový orgán hral
pieseň dospieval jednohlasný zbor, pred koncom Murphy vykríkol priateľové meno a nevediac prečo, sa usmial.

Sedel sám vo svojom dome
písal texty, inšpiráciu našiel v malom živom strome
možno si zaobstaral živú rastlinu aby viac nebol sám
možno ho k tomu činu doviedlo niečo iné, niečo, čo nepoznám
do okien vrážal chladný vietor a on mlčky sledoval telefón na stene
vstal, vykročil a zastavil pred ním, premýšľal a čelo mal zvráštene
vytočil náhodné číslo a tomu čo sa ozve z druhej strany chcel poskytnúť akúkoľvek pomoc
ozval sa detský hlas, chlapec sa za desať rokov prvý krát úprimné usmial, v tú chvíľu odbila polnoc.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár