odísť niekam, niekam kam nám hrdla ráči
a, mať všetko po čom túži naše srdce, držať kúsok svojho raja
ale robíme pre to len toľko, koľko je jednoduché a to, čo sa len nám páči.
Nehľadíme na prašne miesto vo vnútri
je v ňom prachu že ani nevidíme dymovu clonu, je to akoby sme oslepli
keď chceme zmenu, zafúkajme nech ten prach odoženú chladne vetri,
ktoré nás preberú a otvoria oči, ako pri rannom vstávaní,
prvá myšlienka na tieto slová vznikla v chladnom počasí keď som si popravoval golier na svetri,
chladný vzduch mi vtedy ukázal kam pozrieť, nútil ma otočiť aby som si pred ním bránil tvár, našiel som sa v tom hľadaní
a videl to za čím by som sa neotočil, videl som zúrivosť, hnev
hnev lebo nevedeli ako s ním bojovať,
zúrivosť zatienená láskou plodí bolesť a tá tvorí v mojej mysli žalospev
nenávisť sa nedá spútať, nenávisť sú putá čo veznia lásku a pochopenie, pozrime na seba či sa vieme v bolesti radovať
Nie?? Tak prečo si myslíme že sme lepší ako tí,
ktorí nemajú čo pod zub a napriek tomu žijú svoje chudé životy.
Ako oni, vy, aj ja poznám význam straty
mali sme tú česť vstať pred ňou zoči voči
a s nemými slovami sme kričali však on sa vráti
ale nevráti, a ľutosť sme dokazovali riekami sĺz z očí
čo cesta doteraz pre nás znamenala sme vyjadrovali len v predstavách
akoby v nás niečo zomrelo a naše srdce vyjadrovalo že z útesu skočí,
spútaní v okovoch čakáme kto nás vylieči ale zabúdame k sebe niekoho pustiť a na konci zomierame v ranách.
Chceme krajšie miesto, chceme všetko a aj viacej šťastia snáď
chcel som sa vrátiť späť ale kroky som viedol preč
že nedokážem pomôcť som vedel skôr ako som to skúsil, hlúposť ma držala aj keď niečo kričalo Naspäť sa vráť
keď nevieme čo povedať aby sme presvedčili samého seba ako môžme presvedčiť okolie?? Strácam reč.
Kto som, čo som slepý??
nepomôže strata zdravého pohľadu na svet a bolesť v ňom
nepomôže mlčky kráčať, mám pocit že mi už svetlo na cestu svieti a do vlastného tieňa svieti
nepomôže nikomu ani rozbite hrdlo z flaše
ani pohľad na dno pohára keď niečo bolí
pomáhať je ľudské a robia to aj primáty tak prečo my nie?? Pomôcť je výnimočná schopnosť, to je naše.
Počul som zaujímavú frázu :
človek, ktorý sa správa ako zviera prichádza o to, čo znamená byť človek
pred koncom sa naše sny nemusia rozpadnúť ako nedokončené skladačky z mrazu
skutočne niekoho milovať, spraviť pre neho všetko a pokúsiť sa aj o nemožne už pripomína pravek.
Keď chceme naozaj lepší svet, neničme chodníky druhým a nečakajme, že si potom druhý spomenie na nás
a je naozaj čas na zmenu,
aj keď pomoc niekedy zanecháva následky ako kyselý dážď,
ide o budúcnosť nás všetkých, o nich aj teba, a je len na tebe čo si ochotný spraviť pre ňu.
Chceme lepšie miesto a,
nič pre to nerobiť?? Nie,
keď ho naozaj chceme nečakajme na svetlo ktoré nás spája
inak všetko zhynie, je len na nás čo odozvádame ďalej, a keď nesvieti slnko a nevidieť nič len mraky čakajme ochladenie
Chceme zmenu?? Musíme začať od seba
stáť tvárou v tvár pred mrazívym vetrom čo nás preberie je potreba.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár