Naozaj neviem či sa touto básňou dotknem čitateľa, ale verím, že váš prípad nie je ten na ktorý som sa zameral... Táto trochu melancholická kritika je venovaná každému kto sa nedokáže ovládať a nevie sa správať vzhľadom na okolie... Pre každého, kto cíti potrebu kričať pri bežnom rozhovore s priateľmi, pre tých, čo kričia aj keď sú v miestnosti ľudia, ktorých to absolútne nezaujíma...

Nech sa páči, prosím vstúpte

pri dverách dostanete vlastnú pečiatku,

aby ste sa nezaplietli k iným skupinám

som nadšený že ste dorazili, prosím, vitajte na začiatku...




Dnes nie, nebude dlhý sloh

nemám chuť počúvať tie slová z tvojich úst

nenechám sa tebou uniesť za ten chladný roh,

nie, ja naozaj, naozaj nechcem s tebou ujsť




Uprostred svojej skupinky stojíš

preto nerozumiem prečo potrebuješ kričať,

keď nikoho nezaujíma symfónia ktorú tvoríš

nedokážeš mlčať ale nauč sa, nauč sa to skúšať

a nezavadzaj v ceste tým, čo chcú dverami prejsť




Nevšimli ste si že stojíte vedľa seba??

Hej, zatrpknutí vlastnou nudou,

toľko kriku predsa nie je treba

nezaujímajú ma slová starých nesplnených sľubov




Tak dobre...




Dosiahli ste limitu, už sa nedáte zniesť

zamyslite sa ak je to vo vašich silách

ostatní nemusia kvôli vašim hlúpostiam obetu priniesť

vedzte, že vy nie ste spomienkou v pekných chvíľach




Tak vy tichšie nebudete??

Verte, že kvôli vášmu kriku,

sa hviezdičkou pod strechou nestanete

zabudnite na to, lebo my na konci dňa zabudneme na vás

ten hlasný rozhovor je neznesiteľne hlúpy, ale nech, majte sa krásne

ďakujte ostatným lebo sebaovládanie je váš záchranný pás

povedal by som že zniete hlúpo, ale už som na konci básne...

 Báseň
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár