a len nečinne v hustom daždi sedieť
veľké kvapky mrazia a nedovolia mi letieť
vyletieť niekam, niekde tam kde ma nenájde nik
zo samoty stáva sa len zvyk
v daždi celý mokrý, trasiem sa a chcem zakričať,
že ma toho veľa mrzí, no nepočuť ani len ten krik
s mojimi pádmi akosi začali počítať
stali sa súčasťou ktorá nesmie chýbať
ale ja napriek mrazivému vzduchu chcem ďalej dýchať!!
Strach z odhalenia slabosti, chyby... sme hrdí a v rukách sa pýši zbraň
keď ti niekto ponúkne úprimne srdce tak si ho chráň
nezatváraj ho ako krachlý starý krám
nedovoľ nenávisti ovládnuť tvoj vnútorný chrám
mám strach že ten cit zapadne prachom, na to si radšej pozor dám
ale už nie som ten, že bez rozmyslenia srdce odovzdám
aj keď ma to niekedy desí,
nekúpim strom len kvôli ozdobám
sám, vyhnaný zo sedadla som nútený pokračovať po horúcej púšti peši
ďakujem za to kto som aj keď vo svete žiadny prelom,
ďakujem mami že si
žijem s vedomím že netuším kde nastal ten zlom
od začiatku prešlo okolo už mnoho mien,
nebyť tvojho úderu, nezačal by reťazec samých zmien
Vďaka?? Možno, ale skôr nie...
Nedokážem stáť prieč mrazu
keď začal fúkať silný vietor,
mne priniesol krok vpred a nie skazu
nie mor ale lúku plnú kvetou
a netuším ako sa máš dnes ty
ale dúfam že aspoň tak dobre ako keď si odišla
nie, už nie si srdce pre tieto texty
moja duša s tebou išla ale už dávno sa vo mne znovu zišla
a som šťastný, no tak úsmev, prečo sa prestávame usmievať??
Prečo sa už hanbíme milovaným zaspievať??
Čas, čas znovu ako ľudia ľudí milovať
láska je to, čo človek jedného dňa v živote bude potrebovať.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár