Päťdesiat odtieňov v srdci

Čo si robil práve vtedy keď sa cesta stála slepou??
Päťdesiat odtieňov a milióny myšlienok
položil si na pamätník kyticu kvetov
alebo si len z očí odhrnul pramienok??
ronil si slzy alebo si upadol do depresii,
sledoval si správy čo sa stalo,
alebo si prepínal programy v televízii
a ani nevedel o tom, že čo poznal okolie poznať prestalo,
že srdce niekoho koho ani nepoznal proste zastalo
vypol si televíziu a šiel si spať
alebo zdvihol ten telefón aby si počul vlastnú matku
kázal si Bohu "Ten život vráť!!" lebo bol krehký na to aby si ho dovolil len tak vziať
nie, nemal ho len tak niekomu brať... alebo si oči zavrel aby si bol mimo všetkého??

Kde si bol keď sa dúha sfarbila do čiernej a sivej
cestoval si domov z oslavy či ležal vedľa niekoho koho miluješ??
Je priam nemožné udržať sa na ceste krivej,
ceste, ktorá sa zatáča rovno do múru a ty len márne s brzdami bojuješ.
Proste preletíš ako ti život preletel pomedzi prsty
a v rýchlosti nezbadáš záchranné lano
ani dieťa čo kľačí na ceste a nezachráni ho nik lebo jediný čo okolo preletí si ty,
prečo sme tak tvrdohlavý spomaliť, veď slzy chutia tak slano...

Prečo si nebol pri rodine keď sa cesta stála slepou??
Päťdesiat odtieňov a milióny myšlienok, no ty sa vraciaš stále k jedinej
prečo si pri nej nestál keď chcela byť s tebou??
Vždy najviac bolí pohľad zblízka na úsmev tej poslednej.
Keď sa všetko skončilo a nastal chlad,
pozdravil si toho čo prešiel okolo, a všimol si si ho vôbec??
Rozdelil si sa kusom chleba aby hladní necítili hlad,
alebo si sa ani nepozastavil nad tým, že sa správame sebecky ako blbec.

Stratili sme sa v dúhe tak mocných temných odtieňov,
ktoré skrývajú pravdu temnej duše stratenej za brehom,
myšlienky patria len nám a my v nich zabíjame hrdinov
nastala zima a duše sme nechali niekde potopené pod ľadom
nenájdeš mesiac na oblohe keď je nov
a nenájdeš oblohu keď len utekáš s ukradnutým pokladom,
pokladom ktorý by nasýtil celú ulicu, pomohol by aby sa nejeden človek dotkol snov
ale, každý deň ma niekto presvedčí že čo píšem je len škoda slov...
Aj tak tomu neverím a hľadám v sebe nové chyby,
s tými chybami žijeme alebo oni žijú s nami a vypúšťame ich von
čo spravíme keď zatratíme všetko živé, stromy, ryby,
kde sme boli keď zaznel ten olovnatý bolestný zvon??

 Úvaha

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu