Pieseň

Muž v bielej košele a sivej veste
vystúpi po pár schodoch na javisko
v publiku zopár ľudí, no tak všetci, kde ste??
Za chrbtom muža sa objaví biele plátno, lúka a na nej stromisko
na drevenej podlahe stojí mikrofón
a na ňom zavesený tmavosivý klobúk
svetlá na javisku sú tlmané a odniekiaľ z tmy zaznel klavírny hlboký, krátky tón
na plátne kráča dievčatko ku stromu, a pátričky má ovinuté okolo rúk
muž uvažuje o tom, ako priateľ toľké roky bol v skutočnosti len druhých zved
pochmúrne hľadí na svoje kroky po drevenej, praskajúcej dlážke
na javisku s rukami vo vreckách pomaly kráča vpred
svoje slová a činy si radšej viac krát zvážte, uvažuje o problémoch ako o lietajúcej vážke.

Pristúpil pred mikrofón a len mlčky stojí
stále hľadí do zeme
pozdvihnúť zrak sa bojí
dievčatko sedí pod stromom a všetky modlitby venuje mame
sleduje ako biele oblaky pretínajú modrú oblohu
predstavuje si maminu tvár ktorú videla len na nemom obrázku
a za pocit bolestivej samoty nadáva Bohu
na perách drží jednu ťažkú otázku...
Muž v sebe nabral odvahu,
pozrieť na smutné a unavené tváre mal strach
spomenul si že prišiel pre nich, preto tie pochybnosti odhodil do Váhu
spravil tak skôr ako ho vlastný strach spútal a nechal roky meniť na prach
prach, ktorý by ľahko rozfúkal i najslabší vánok
vánok, ktorý sa v momente mení na ľadovú búrku, mrazivú víchricu
víchricu, ktorá ponúka každému tam vonku večný spánok
vonku, kde človek vezme druhému i bezvýznamnú prázdnu pohľadnicu
a len márne sa ľudia snažia nájsť na mori stratenú plachetnicu
vo svete som sa začal cítiť ako väzeň pre mocnú chobotnicu
ktorá ma drží pod hladinou vlastného strachu, beznádeje a tmy
a nedovolí mi nadýchnuť kým nezabije tie najúprimnejšie a krásne sny.

Klobúk chytí do ľavej ruky a drží ho zarovno nohy
spýta sa tých pár ľudí, či si myslia že je čas na zmenu
z publika sa ozvalo zakašľanie v hustej tme ako z nory
povedal, že od seba musíme začať každú i tú najmenšiu premenu
natiahol ruku s klobúkom vedľa tela a chvíľu v tej polohe zostal
druhou rukou pevne chytil stojan od mikrofónu
niečo si šomral, znelo to ako nejaký beat ale potom zrazu prestal
z reproduktorov ktoré boli ukryté v tme zaznel zvuk šumenia dosky ako od magnetofónu
ustúpil o krok vzad, hlasno skríkol a spravil otočku na päte
klobúk si položil na hlavu a ešte raz zvýšil hlas
zadupal nohou a stratil sa vo svojej vete
rozprestrel ruky a svetlo začalo byť silnejšie aby odhalilo niekoľko krás
po stranách stáli mladí i starí, muži aj ženy, spolu tvorili menší zbor čo pri sebe stál
spolu zaspievali vysoký tón v ktorom jeden druhého podržal
rozdielne farby pleti, kultúry i zvykov, prešli spoločným mostom či sa jeden smial alebo sa bál
keď jeden spadol ostatní sa vrátili a pomohli mu vstať, napriek rozdielom tento zbor spoločne vydržal
o tomto je rodina, nie o rovnakej krvi, ani nie o tom či žijete pod rovnakou strechou
nepotrebovali nič viac len seba, oni tešili sa hudbou.

Muž pred mikrofónom vystrel ruky pred seba a zovrel päsť
nemusíte sa báť lebo nikdy nie ste sami, len nestrácajte vieru
hlasný spev zboru ustál a muž priznal aká je to pre neho česť
zatočil sa a točil sa na pätách tak dlho akoby chcel vyvŕtať do javiska dieru
zastal a priložil si ruku na ľavé, potom pravé plece, ako keby sa chcel prežehnať
ide jedine o to, neutíchajúcu nádej mať
vystrel pred seba otvorené dlane akoby chcel tým pár ľuďom požehnať
nie je hanba prijať ani pomocnú ruku dať.
Jemné údery do bicí a aj klavír svoju nôtu hral
muž o láske k ľuďom zaspieval
začal si rytmus vyklopkávať s nohou a potom tlieskať
zbor začal jednohlasne hmmkať, akoby všetci na javisku chceli tých ľudí objať
aj keď sa niekomu zdá iná viera nemožná, nikto nemá právo tú vieru brať
dievčatko na plátne konečne vysloví otázku k Bohu, že prečo mamičku musel k sebe prijať
ja si myslím že nikto, ani sám najvyšší by nemal mať právo niekomu bez spýtania či varovania
jeho šťastie vziať
hudba utíchla a spevák zachripnutím hlasom pozvie, že nikto nie je sám, nie, nikto nie je sám
a keby môžem tak ti bez rozmýšľania pomocnú ruku dám, tú ruku ti podám!!
Každá zmena začína najskôr od nás, ak chceme niečo meniť, začnime od seba
je to ťažké ale je to pravda... Tá zmena už je potreba.

 Úvaha

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu