keď sa potrebovala oprieť, poskytol som stenu
niekedy zaprší a zmäkne pôda pod nohami keď čakáš podporu
prechádzky, nevedel som dať veľa ale všetko bolo pre ňu.
Začali sa hromadiť sľuby a pohľady mimo pohľadu
svet vidieť len keď sa objaví sila nehľadieť do očí ale pozrieť na vôkol
sľuby nasledujú sľub, zostávajú pri slovách a dvaja miznú z dohľadu
kto je ten zvrátený muž zahalený v klobúku ktorý po zbrani siahol??
Tam, kde kráčali dvaja, túla sa len jeden odrazu
kde vychádzalo slnko zrazu zapadá,
a kde bývala dôvera som zostal len komparz z jej podrazu
stavebnici chýbala strecha a po búrke sa rozpadá.
Nie vždy sa dá odpustiť ale myslím, že vždy sa to dá aspoň skúsiť
Úprimne?? Skúsili sme, a tiež sa nám nepodarilo zvíťaziť
obaja sme spravili chyby ale dnes necítim potrebu sa kvôli mojim dusiť
stačí chvíľa nepozornosti a tlak nás dokáže oboch do inej dimenzie vytlačiť.
Bolesť má posledné dni zelenú
chápem ju a bolesť chápe mňa lebo to bolo krásne
po dlhom čase píšem báseň ako pre teba stvorenú
a keď som sa už stratil, nezostáva mi nič iné ako písať básne.
Len verím že mi tieto rany dajú akúsi milosť
a po týchto dňoch opäť na vzduch vystúpim,
nad naše miesta znovu vyjde slnko a mňa zas opustí zlosť
možno nie som pripravený, ale pred to svetlo zas predstúpim.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár