deň čo deň so sebou bojovať
viem, že najľahšie je to vzdať
ale potom ktorý z krokov by bol hoden druhých varovať??
Nejde o to čo všetko máš, ale koľko si ochotný úprimne dať
koľko krát si sa zamyslel nad tým,
že ti vlastné vedomie núka rozkaz, na začiatok sa vráť
a koľkí už podlahli, a koľkí sa rozhodli niečo spraviť s tým??
Je príliš neskoro keď rozplynie sa ku oblohe dym
možno Vám ďalší odstavec niečo povie a možno že sa mýlim.
Každý večer zaľahnúť pred večerný program
zakrytý dekou lebo vonku mrholí a cítiš chlad
s myšlienkou, že si opäť dodržal každodenný harmonogram
mať všetko čo si potreboval veď teba netrápi hlad.
Zdá sa mi že meníme kožu ako had
klameme podľa potreby a potom trpíme že sa rovnako zachová najlepší kamarát
každý sa už cítil sám, stratený, bezmocný v nočnej krajine keď útočí zima
keď si ma nenávisť chcela dobehnúť tak dostala si ma
robiť to, na čo sme naučení, len dlhoročné zvyky, a nič viac lebo to chce premýšľania viac
no ja optimisticky i keď možno sám verím, že vymeníme hnev za úsmev a spokojnejší budeme zas.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár