Šťastie v ničote

Prechádzam ulicami nočných miest
pozerám koľkí z vás niekoho ako ja nemôžu zniesť
niekde v diaľke počuť štrngať v poháriku pár drobných
ak by ste nabrali odvahu pozrieť do očí chudobných,
stratili by ste sa v pohľade večných modlitieb
byť vyháňaní zo všetkých vytvorených ľudských stavieb
stratení v melódie svojich vnútorných skladieb
nemajte strach, tie omrzliny už nie sú cítiť, zvykol som si na ne
kto prežije noc, do toho istého dňa znovu vstane
kto prežije deň, trpí aj v noci, tak čo je iné??
kto prežije týždeň je v mojich očiach hrdina, prečo nie je moje srdce tou vierou plné??

Počul som zvuk, v tmavej uličke niečo buchlo
nebol som tam sám, mojej pozornosti niečo ušlo
strach mnou tiekol stále intenzívnejšie, čím som bol bližšie a bližšie
nohy mi skameneli, pozerám do uličky ale nič tam nie je, niečo ma nútilo pozrieť nižšie
sedel tam malý pes špinavý od blata
vedel som, že to čo sa blyští nemusí byť zo zlata
mne odľahlo a v chladnú noc som cítil silné teplo
ale niekto ma z tmy chytil za ruku a vo mne niečo vyplo
z tmy sa vynorila tvár starého muža, v jeho očiach ma hriali planúce iskri
pes začal štekať akoby mi bez slova všetky nadávky do tváre vyprskli
jeho pohľad prenikal z očí do duše, povolilo tej ruky zovretie
"Vráť sa domov," povedal starý muž a ja som počul ako padá zo stromu posledné lístie.

Kráčam tmou stále sám
a myslím na to, že keby mám viac odvahy tak mu pomocnú ruku dám
chcel som sa vrátiť ale nohy ma viedli od toho miesta preč
som zbabelec a život nie je len televízny skeč
prechádzam ulicami nočných miest...
stratený v chlade prázdnych ciest
ticho rušil vietor ako vrážal do nejakého plechu
a na moment mám pocit, že som jediný človek plný hriechu
odniekiaľ zaznel zvuk fúkacej harmoniky, jemné, neznáme tóny
akoby zosilneli zomierajúcim kvetom stony
ja som počúval s rukami vo vreckách pri pomalej chôdzi
s hlavou sklonenou akoby som padol na bojovom poli v núdzi
zaznel hlasný, ťahavý a neprerušovaný tón
predstavil som si iskriť oheň v krbe, pred ktorým je stolík a na ňom starý magnetofón
na chvíľu hrať prestalo a potom sa zopakoval ten istý prelínavý zvuk
ktorý preťal večné ticho a mestský hluk
harmonika sa strácala za mojim chrbtom a ja som sa ocitol na hlavnej ulici
kde každý jeden netrpezlivo v aute trúby a pokoj ničí
ťahajú mi oči umelé svetlá lámp
ľudia na mňa pozerajú akoby chceli len môj skalp
nepozerajú do výkladov obchodov lebo v nich vidia svoj odraz
akoby mali strach vidieť ako vyzerá ich životný obraz
ako môžeme aj počas Vianoc myslieť na podraz,
a ako je možné, že hľadáme šťastie vo svete aj keď ho máme na dosah??

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu