že ľudia chcú čítať v mojich očiach, a stratia sa v mojom zraku
nechápu a nepoznajú ten pocit čo mi do duše ryje
urážky, údery, pohľady bezhlavo stratia sa v kope prachu
cítim ten tlak a preto nesmiem dlho stáť
cítim výsmechy na chrbte a vidím tú vinu
že prečo píšem?? Lebo ma to baví a napĺňa tak odmietam prestať
nemám problém podať ruku a zvyknutý som byť napokon za tú sviňu
prečo som ten čo nezapadá ako lego??
lebo nechcem dovoliť aby ma utopilo vlastne ego.
Srdce mi šeptá slová, ja len počúvam jeho hlas
nie som svätý a chýbajú mi krídla k letu
nie som ako veľa v mojom veku, tak sa deň čo deň tými pohľadmi stretávam zas
skloním hlavu, sklopím zrak, nadýchnem sa a ten nádych vyletí k svetu
chcete ma pochopiť?? Myslím že to sa nedá
vidím ako kroky vedú pohľadom k zemi
nepatrím k tým čo svoje srdce predá
vidím aj keď zatvorím oči ako sa doba mení
stále verím, snívam, často nechcem ale zraním
roky trvalo pochopiť, že strácam čas zbytočným obzeraním.
Moja myseľ je labyrint a texty sú cesta von
píšem čo cítim, snažím sa byť kto som aj keď to znamená zostať sám
strácam sa v pocitoch a predstavách čo ma opäť stiahnu doň
ak niečo cítim tak to do textu dám
a ešte nekončím, veď nepočuť posledný zvon
hľadím hore k oblakom a mrakom, hľadám takzvaný stratený let
prichádza pomaly ako rozkvitá skorý kvet
niekde tam je to, čo hľadám a cítim, že nájdem vo mne pokojný svet.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár