prvý chladný nádych mnou zatrasie ako elektrina
pri pohľade na cestu, ulice keď sa zotmie viem, že naozaj nevymizne burina
keď sa trápim prečo to prenášať na druhých?? Problémy iných ma zakopú ako hlina
a každý deň keď sa svet prebudí po ráne vidím ako súťažia kto je väčšia hyena
vo vlaku je kľud no po výstupu to začína a cítim akoby som bol len rozbúrená sien
nedokážem to opísať, ráno je ťažké, no deň môže byť krásny, o ďalšiu noc je bližšie sen
v slúchadlách hrá zakaždým iný rytmus, iná nálada je iná pieseň
nechápem význam vrieskania na celú miestnosť, nikoho to nezaujíma a vzduch chytá pleseň
a je ďalšie sychravé ráno, bundy rozopnuté, nasleduje plač z nádchy ako každú jeseň
aj keď ma ráno niektorí ľudia priam desia správaním, nevstávam pre nich ale pre sen.
Skúsil som bolesť kresliť slovami na papier
keď sa city nezhodli nastalo strnutie na mieste že som stratil niekedy nekonečnú lásku
a tak som len skúsil napísať to čo som nedokázal vypustiť z pier,
nakopla ma bolesť bez ktorej som niekedy nedokázal napísať ani hlásku.
Žijem s vedomím ktoré často opakujem a to, že začiatky sú najťažšie
píšem keď v pocitoch zaprší alebo je sychravejšie
niekedy o láske, niekedy bojovnejšie, no snažím sa vždy pravdivejšie a kus úprimnejšie
a keď niečo napíšem a niekoho to aspoň trochu zaujíma,
ďakujem, som vám vďačný a úprimne rád
možno mi to nejde ale snažím sa tvoriť svetlo keď je hmla
vidím v tom zmysel aj keď ma mrzí že to nechápeš práve ty, kamarát.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár