vedieť čo je dôvera ktorú nikto nedokázal prekopať,
niekedy nevidím rozdiel od krokmi vpred a blúdením
akoby nevidíme na čo nedočiahneme, možno preto nedokážeme druhým dať,
niečo, čo nás pri prvých krokoch neprinúti padať
pravdou sa stalo že musíme oči prižmúriť
aby sme mohli všetko to, čo sa skrýva za tým oslepujúcim svetlom zbadať
chcel som vystúpiť z tieňa lebo som dlhšie nechcel v jeho chlade žiť
a keď sa mi to po všetkej drine podarilo, keď cítim hrejivé teplo na svojej tvári...
Zdá sa mi, že sú to svetlá lámp namierené do očí aby mi zabránili vidieť
vidieť to zlato ktoré za oslnivým svetlom skrývajú,
mám strach z výšok preto sa moje srdce drží mňa, drží sa mňa namiesto túžby ku hviezdam letieť
a možno by ani nezlietlo od ťarchy ktoré ho zaťažujú, pochybnosti ktoré v ňom trvalo bývajú...
Nikdy som nepochopil ako človek človeka môže súdiť,
lásku ktorú necítiť hriať niekomu sľúbiť,
odkiaľ sa berie odvaha druhému ublížiť??
Odkiaľ?? Odkiaľ?? Koľkí z vás šli po rovnakej ceste len raz??
Koľkých neťažila túžba vrátiť späť??
A či som jediný kto pred vlastnými chybami nedokáže utiecť preč??
Vidieť niekoho po dlhom čase, a vidieť ho väzniť žiaľ,
to nie je to, čo som si keď jedného dňa odišla prial...
Naučil som sa vážiť chvíle pri ktorých som sa smial,
neraz som chcel niečo povedať ale strachom som mlčal...
Počul som že mám stále kráčať vpred
snažil som sa ale z pádov sa stala samozrejmosť
dnes píšem tieto riadky a netuším kedy som začal vidieť svet,
ani kedy som si prestal robiť starosti z toho, že na mňa ako na iného ukazovala verejnosť
a naozaj netuším kedy nastal vo mne ten zlom,
kedy som si uvedomil že pády neprestali ale nimi každým dňom rástol aj môj strom!!
V tú chvíľu nastal obrovský skrat,
ktorý som si neuvedomil a možno preto sa z neho stal pozitívny zvrat!!
Ten čo bol porazený vstal!! Trvalo to dlho ale vstal!!
Vstal lebo prižmúril slzami oslepené oči!! Na mieste kde kedysi bojoval
z bojiska ho odviedlo pár ranených z jeho pádov
priniesli ho na miesto ktoré poznal a dovolili mu pokračovať s jedinou radou -
Nikdy!! Ani keď prestávaš cítiť pôdu pod nohami, ani keď si šťastný,
nikdy nezabúdaj odkiaľ pochádzaš ani kto si!!
S touto myšlienkou porazený v ceste pokračoval,
a aj keď mu po páde často museli pomôcť milovaní, on vždy vstal!!
Podporu a lásku si váži až príliš na to aby to kedykoľvek vzdal!!
Prestaňme vidieť len svetlo!! Skúsme nahľadieť za neho!! A ešte ďalej!!
Rozprestrieť ruky a vychutnávať si vánok medzi prstami!!
Slobodný nádych...
Preč so smútkom odtiaľ kde môže byť úsmev!! Preč s bolestivými krstami,
ktoré by nás ponížili... A často ranili,
naučme sa vážiť ľudí ktorí si našu lásku chránili!!
Slobodný nádych!!
Nezabúdajme kto sme,
nežime celý život len v sladkom sne
naučme sa odolávať tým ktorí robia bolestivý bez nich tak krásny svet
milujem myšlienku že každé ráno rozkvitne nový kvet...
Na miestach kde cítime vyprahnuté ryhy tvoriť mosty,
tvoriť spoločnými silami mosty a spojiť naše brehy!!
Prestať sa zbabelo vyhovárať!! Každému sú ponúknuté rovnaké možnosti
aj keď pre ich dosiahnutie niekto musí bojovať tvrdšie, verím, že nič nie je nemožné...
Neraz sme už nabrali silu vstať!!
Spoločne dokážeme vyhrať!!
Dokážeme to!!
Dokážeš to!!
Niekedy je to ťažké, viem
a niekedy plačem, plačem lebo plakať smiem
aj keď tie slzy tečú zo mňa ťažko... A často bolia viac než rana ktorá ich vypustila...
ži!! Neprestávaj!! Neprestávaj ani keď sa cítiš zranený!!
Nevzdávaj sa!! Aby vstal ten, čo bol porazený...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár