možno nemám ani len hmlistú predstavu
o tom čo je skutočnosť, a čo len viera ktorá
ma hľadí na miestach kde ani ja nedočiahnem,
kde sa ani ja nedokážem zachytiť,
v hlbokej priepasti niekde vo mne, tam, kde ani ja nedokážem rozsvietiť
tú tmu z ktorej často preniká len chlad
a ani viera nedokáže zabiť ten hlad
aj tak odmietam prestať veriť,
že slnko neprestane svietiť,
že to, čo cítim je pravda, a že ti tú pravdu chcem zveriť...
Láska, aj keby neunesiem toľko rán,
koľko ich unesú druhí, a keď srdce otvorím dokorán
viem že je pre teba otvorených mnoho brán
preto mám strach, strach či nájdeš tú moju, či prekročíš môj prah,
zaplníš ma bohatstvom šťastia alebo moje srdce spozná krach??
Viem, možno mám len zbytočný strach, možno bránou neprejdeš
ale sľúb mi, sľúb mi, že ak áno, tak už neujdeš
lebo keď prejdeš bránou, keď vykročíš za mnou,
ja slová ktoré chcem povedať vyslovím
presne vtedy, vtedy keď ma prevedieš tou tmou
ja sľubujem, že svoje srdce z chladnej vody vylovím,
ale mám strach, že ťa jedného dňa odchádzať uvidím,
neskoro vtedy, keď ti naivne svoje srdce prisľúbim,
a či som dosť silný na to, aby tá chyba neprišla z mojej hlbiny??
Naozaj už neznesiem cítiť hĺbku každej štrbiny...
Možno sa zrúti múr,
a možno slnko naozaj prestane žiariť
možno som príčina našich chmúr
a preto sa nám prestalo dariť...
Láska spojme sa, spravme nepretrhnuteľnú našu niť
aj keď zaprší, to, čo sľúbim sa vždy snažím splniť,
viem, to, čo mladí milenci hovoria dážď rýchlo dokáže zmyť
ale ty keď prídeš, a ja keď naberiem odvahu,
a vyslovím "Milujem ťa", tak chcem len s tebou byť,
žiť v pokoji na mieste, kde vlka z tmy nepočuť viť
nie za moje, ale šťastie spoločné sa biť,
môžeme mať pochybností nad hlavu,
ale keď naberiem síl a vyslovím tie dve slová,
chcem vidieť žiariť len tvoju slávu
a vidieť, vidieť hviezdy tak, že konečne viem ktorá.
Vtedy by sa mali všetky pochybnosti stratiť...
A ja im s radosťou dovolím do tmy bezo mňa vrátiť.
Neviem čo všetko sa môže stať,
ale keď vyslovím "Milujem ťa" chcem aby to bolo večne...
Možno sa zrúti múr,
a možno slnko naozaj prestane žiariť
možno som príčina našich chmúr
a preto sa nám prestalo dariť...
Ale možno keby som nebol tak slabý,
ukážem ti cestu a ty sa dokážeš vrátiť.
Tieto slová sa už končia, možno smutne, možno nie,
chcem vám všetkým povedať ďakujem
bez vás mi slnko neprestalo žiariť a po každej noci nastane svitanie
ďakujem vám, všetkým, aj rodine, mame, kvôli vám sa radujem
a o šťastí by mal byť život, ak nie, tak prečo jeho zmysel nezmeniť??
Veď je predsa náš, prečo ho na vodopád slaných sĺz premeniť??
Nebyť vás, nechápem podstatu myšlienok...
Mám ťa veľmi rád mami... Nebyť teba, uhasol by plamienok...
Ale som tu!! Sme tu všetci, i ty
chcem vidieť veľký úsmev!!
Chcem vidieť darovanú radosť, zeleň, kvety,
počuť prúdenie vody, krásny vtáčí spev,
cítiť prúdenie vzduchu medzi prstami, chcem cítiť,
že to slnko nadarmo nezačína svietiť.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár