Vtáčí spev (...ktorý ma inšpiroval)

Roztvor päste,
no tak ľudia, kde ste??
Kto sa správa ako zviera,
prichádza o pocit byť človekom...
No tak ľudia, kde ste?? A kam zmizla viera??

Nemyslím že rieka sĺz musí tvoriť večnosť,
dosť, lebo sa po nej začali tvoriť praskliny suchej zemi
zabudli sme podávať ruky, aj dávať prednosť
ohlušení z hluku kráčať ako nemí
akoby v budúcnosti pre úsmev nebolo miesto...

Ako môžeme volať do bitiek,
keď nedokážeme zvíťaziť ani v tej, ktorá sa odohráva v nás,
prečo ľudí zatvárať do škatuliek
a druhým brať istoty ktoré im dáva viera, brať ich záchranný pás!!
Prečo??

Prečo?? Veď sme ľudia!!
Sme tak hlúpy, že nás ostatní nudia??
Sme tak hlúpy, že nevidíme ako po našich útokoch smútia??
Hlúpy, že namiesto lásky si vojnu medzi sebou sľúbia??
Prečo??
Akoby zabúdame že sa ľudia aj ľúbia!!
Nepoznám väčšie šťastie ako úprimné milovanie!!
Prestaňme v každom hľadať seba!!
Staňme sa tí, ktorí si dokázali stiahnuť kúsok z neba!!

Staňme sa tými, ktorí dokázali udržať lásku pri živote!!
Nezhasínajme jej plameň...
Dnes mám strach že nie je večná...
Vychutnajme si každé jedno dúško!! Pre nás tečie ten prameň!!
Prestaňme sa seba ukazovať!! Dosť!! Prestaňme medzi sebou bojovať!!
Naučme sa znova milovať!!
Ľudia!!
No tak!!
No tak!!
Prosím...
Zvládneme to,
spoločne...
My podržíme lásku, a ona nás keď sa rozleje slaná voda,
a viac nikto nebude sám,
keby to bolo len na mne tak vám prisahám,
ale nie je, nie...
Je to na nás!! Ľudia my to dokážeme!!
Aj po tom najhoršom sne prichádza sladké prebudenie,
Odložme smútok!! Hnev!!
Dovoľme nech zaznie vtáčí spev
No tak!!
Prosím!!
Dovoľme nech zaznie vtáčí spev,
prosím...
Lebo niekedy mám pocit že dýchame, ale nežijeme!!
Začnime znova úprimne milovať...

 Úvaha

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu