z oblohy spustil sa mohutný dážď
nočným chladom začali sirény húkať,
dieťaťu chýbal záchranný plášť
ktorý by ho uchránil pred chladom,
v tú noc sa ako každú s nocou prechádzalo
kráčala vpred oslepená dažďom i hladom,
nebolo miesta ku ktorému by do dverí zachádzalo.
Dievčatko sa začínalo triasť
život ju naučil len,
že po každej búrke treba rásť
bozk od mami bol pre ňu len sen,
verila na východ slnka po každej noci
zúrivé sirény pohltila tma,
nechápala prečo sa niekto pre pencu točí
nechápala zmysel jej stáleho sna.
Keď sa po búrke roztrhne temnota
a mračná dovolia uniknúť slnečným lúčom,
keď človek vystúpi zo zajatia a ustúpi chladná slepota
a zistíme pri kom stáť, a pri čom,
svet vyzerá že sa môže zmeniť,
že má každý šancu na nové kroky
len s tou prvou sa treba zmieriť,
pred každým vzlietnutím sú odrazy a skoky.
Na čiernej oblohe zostali blesky,
len hromy sa niekde stratili,
základy našich citov akoby tvorili dosky,
ktoré keď sa na popol zmenia túžime aby sa vrátili
ktoré keď sa stanú suchými splanú
a my musíme neustále do ohňa prikladať,
lebo keď dohoria spustia vodu, vodu tak neskutočne slanú,
ktorá by odplavila drievko ktoré sme chceli do nových základov dať.
Na oblohe síce blesky zostali,
ale stratili sa z nej hroziace hromy
prikladajme do ohňa aby sme ľúbiť neprestali,
ranné lúče žiaria nad strechami kde boli kedysi stromy
dievčatko s vierou v očiach hľadí na čisté nebo
búrka zostala len v pamäti živého,
nezabúdajme na ľudí, nezabúdajme na lásku lebo,
len tá z každého robí prvého.
Nech naše srdcia horia splanutím
naivné želanie pre nasledujúce kroky
lebo pred každým, každým vzlietnutím,
sú prvé odrazy a skoky...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár