Viem, je príliš neskoro už dlhú dobu
srdce nad dverami krášli ti bytovú výzdobu
ty sa naň ani nepozrieš aj keď okolo neho chodíš
prechádzaš cez dvere ale slzu neroníš
mne ale chýba, ja ho potrebujem k ďalším krokom
chceš aby som sa pomohol z miesta ale srdce mi nevrátiš
len ho nechávaš sušiť nad dverami alebo si naň zabudla unikajúcim rokom
nie, nevrav že to vyriešime potom, viem, že mi to na čo myslím neveríš
akoby som bol ten čo vzal niečo čo nebolo jeho
nie, na čakanie už nie je čas, veď pozri ako zomiera v tebe ten smejo
nezáleží už na nás ani mne, ty ho držíš v zajatí
chceš aby som šiel tak prečo ma topíš v objatí??
Vidím svet a zdá sa mi malý
hľadím naň z kozmu a kričím
počujem stále ten deň, pohľad do očí a v tom sme sa len smiali
konečne sme našli tie správne slová a dnes na zemi zas len mlčím
zdá sa mi že som ťa z tej výšky našiel
ty môj krik nepočuješ lebo vidíš úsmev a plachý pohľad
rovnako ako ja nepočujem ten tvoj, ach, ako rýchlo ten rok prešiel
ale vo výške z ktorej mám strach som získal ten správny rozhľad.
Na zemi ktorú sme si zvykli volať našou
vidím smutné tváre aj keď už začína show
keď zhasne slnko, vyjde mesiac
keď tvoríme dym nevidieť cez neho hviezdy
vidieť plačúcich ľudí ktorí sa mal smiať
kiežby sme dostali možnosť vyliečiť rany, kiežby
život nevznikol zo žiadnej veštby
okolo plačúcich ľudí prechádzajú tí, čo stratili odvahu úsmev druhým dať
a ja na to hľadím, hľadím z kozmu
kričím o pomoc, aj keď ma nikto nepočuje
cítim samotu a neutíchajúci hrozbu
z toho čo robíme svetu, ktorý tu bez nás zostane
aj keď ho zničíme, sme to my čo vymrieme
cítim strach a hrozbu
len jedinú prosbu
aj keď ma nikto nepočuje
lebo keď zhasne slnko, vyjdu hviezdy, zmizne svetlo a ukáže sa mesiac
kričím v ničote, prázdnote, a nenájde sa nik kto ma vypočuje.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.