Do konca školy ostávajú asi dva týždne. Dva týždne plné mukov medzi využivateľnými pijavicami, alebo naopak slepými, ktorým nerobí problém do vás vraziť napriek tomu, že máte plné ruky knižiek. Každý sa tvári, že sa niekam ponáhla a presviedča svoje okolie o svojej "naddokonalosti". Práve takýto sú ľudia okolo mňa. Každý deň medzi nimi plávam ako nový druh ryby, ktorá im však nevonia a nezapadá.
"Slečna Kopová! To nemáte nič iné na práci? Len stále pozerať do blba a môj výklad ignorovať? Mám toľko diplomov, že by ste ich ani zrátať nevedeli!" Kto iný by ma mohol prebrať z mojich myšlienok, ako všetkými tak veľmi milovaný geograf Raumer.
"Prepáčte pán profesor. " Ešte sedem minút. Sedem smrtiacich minút neskutočne nudného výkladu a kopcoch v Severnej Ázii.
Strácam sedem minút zo svojho života počúvaním niečoho, čo vlastne už dávno viem. Síce nie tak detailne, ako si to práve Raumer predstavuje, ale viem.
Rozmýšľal Raumer niekedy nad tým, čo všetko sa dá za tých sedem minút stihnúť? Čo napríklad taká hra sedem minút v nebi? Na to aký bol neskutočne k zožratiu, mu mozog pracoval na inej úrovni. Nie jedna baba od nás si ho určite predstavovala niekde úplne inde. Tipujem to tak, že hlavne kvôli nemu nahadzújú hlboké výstrihy a krátke sukničky. Pre jeho úsmev a sexuálny pohľad zvodcu by boli schopné sa aj rozrhať. Celé hodiny na neho pozerajú s pohľadom : Zjedz ma! Som len tvoja. A ja sa na tom v mysli stále rovnako smejem, ako na samom začiatku, keď som na tento gympel pred dvoma rokmi nastúpila.
"Cŕŕŕŕn." víťazoslávny zvuk.
"Pokiaľ všetok bordel odtiaľto nezmizne, nikto triedu neopustí! " Zdržovačky, zbytočné zdržovačky. Ale ani to mi nepokazilo myšlienku na to, že ma čaká víkend. Víkend venovaný mojej sladkej, vernej posteli. Bez zbytočných vražedných pohľadov venovaný mne. Bez zbytočnej "lásky", ktorú mi v škole každý deň všetci tak silno vyjadrujú. Bez zbytočne prehnanej "úcty" k mojej osobe. Jednoducho sama so sebou. Keď už nič, tak aspoň niečo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár