Do rúk sa mi dostala fotka. Fotka stará dva roky. Mala som na nej 15 rokov. Dlhé hnedé vlasy, takmer po pás. A to hlavné v čom bol rozdiel s prítomnosťou, bola ona. Moja najlepšia priateľka Sam. Aspoň tak sme ju všetci volali.
Mala svetlohnedé vlasy asi po lopatky, oči, ktoré neustále menili ich farbu. A nenahraditeľný úsmev, ktorým ma dokázala dostať z každej jamy, do ktorej som padla. Nepotrebovala som okolo seba hŕbu ľudí. K životu mi stačila ona. Verná kamarátka, ktorej som mohla veriť. Vo všetkom. Často sme sedávali na lavičke pred mojím domom a riešili plno vecí. Bola ako moja sestra, ktorú som nikdy nemala.
Pocítila som vlhkosť svojich očí, ako sa z nich ako z vodovodného kohútika rútia slzy. Jedna za druhou. Stekali až po okraj mojej tváre, odkiaľ akoby zoskakovali a dopadali na moje dlane, ktoré pevne zvierali fotografiu. Fotografiu, na ktorej bolo všetko iné. Na ktorej som bola ešte to najšťastnejšie dievča, ktoré nevidel nikto plakať. Nebola som tým "vzduchom" ako dnes. Neblúdila som. Jednoducho som vedela kam patrím.
"Zlatko? Si v poriadku?" vošla do izby mama. Rýchlo som utrela slzy a snažila sa samu seba presvedčiť, že je to OK. Že sa nič nedeje.
"Áno." zdvihla som sa na nohy.
"Plakala si?" spýtala sa vyčítavo mama. Stačil jeden pohľad do jej očí a to presviedčanie, že je naozaj všetko v poriadku, zmizlo. Moje nohy strácali silu a jediné, čo som mohla urobiť, bolo sadnúť si na posteľ.
"Nechcela by, aby si sa trápila. " objala ma mama. Hneď vedela o čo sa jedná. Vedela, čo ma trápi a bolí, aj keď sa s tým každodenne bijem.
"Chýba mi! Prečo ma musela opustiť? Prečo musela zomrieť? Prečo páve ona?" slzy sa mi znova spustili ako dolu hlbokým vodopádom. To čo som cítila pred 18 mesiacmi sa znova vrátilo.
"Nikto z nás nechcel aby zomrela. Mala rakovinu a ty to vieš. Vieš, žeby sa len trápila. Stále je tu. Pri tebe. Aj keď ju nevidíš. " položila mi moje dlane smerom k srdcu. "Nechcela by, aby si sa trápila. Nechcela by, aby si plakala. Vždy chcela, aby si sa usmievala. Pamatáš?". Tak veľmi mi chýba. Tak veľmi, by som ju potrebovala mať pri sebe. Tak veľmi by som ju chcela objať, a počúvať jej bláznivo úžasné reči. Chcem počuť od nej slová, že všetko bude v poriadku.
"Asi by som sa mala ísť ešte dobaliť. " zotrela som slzy z tváre a tým som dala mame na javo, že už može ísť. Nechcela som plakať. Fotku som strčila do krabice k ostatným a zavrela ju. Ako aj so smútkom, ktorý som potláčala. To najťažšie som mala za sebou. Teda, čo sa týka balenia. Ešte mi ostalo zopár kúskov oblečenia. A predomnou posledná noc v tomto dome.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár