Stromy sa míňali, biela čiara na ceste utekala ďalej a ďalej a ja som bola čoraz bližšie. Alebo ďalej? Mohla by som povedať, že som stále bližšie a bližšie k niečomu novému, k novému mestu, ľuďom, životu,... alebo som sa stále vzďaľovala od svojej minulosti, spomienok. Neviem, ktorý výraz by bol v tejto chvíli výstižnejší. Opretá o zadné sedadlo v aute som sledovala všetko tam vonku. Sem tam som uprela zrak na sťahovák priamo za nami. Popravde bola som vďačná tomu, že ani jedného z mojich rodičov nenapadlo kúpiť si napríklad takú akváriinú rybyčku. Tým tempom akým sa auto pohybovalo, by sa zrejme utopila. Podotýkam, že ryba!
"Vitajte v našom novom domove!" pribrzdil otec a zatiahol za ručnú brzdu auta. Motor sa vypol, čo bolo jasné znamienie toho, že dlhá niekoľko hodinová cesta sem, sa práve skončila.
"Vyzerá to tak...." uprela som pohľad na dvojposchodový rodinný dom pred sebou. Bol dosť veľký, zvonku dosť zošúchaný. Človeku s trochu bujnejšou fantáziov, by napadlo, že vyzerá ako tvár nejakého smajla. Dve vypuklé okná na vrchnom poschodí vyzerali ako oči. Dlhé okienko za ktorým bolo schodisko, mi zase pripomínalo podlhovastý nos. Ďaľšie okno na dolnom poschodí vyzeralo ako znamienko hneď vedľa pier. Ústami do tejto "tváre" boli veľké vchodové dvere. Okolo domu bol malý plot, ktorý zabezpečoval vstup do záhrady.
"Tak čo?" chytil ma okolo pliec otec. Bol taký šťastný.
"Je to tu... " hľadala som to správne slovo, ktorým by som toto celé asi najlepšie opísala "zaujímavé."
Pomocníci pri sťahovaní začali vykladať nábytok z auta von. Na moje počudovanie sa aj napriek tej ceste a mojim pochybnostiam nič nerozbilo.
"Chceš vidieť svoju novú izbu?" .Podľa maminho výrazu mi bolo hneď jasné, že práve na túto časť sa asi najviac tešila.
"Áno, chcem." Moja nová izba bola na vrchnom poschodí. Práve mne patrilo jedno z tých "očí" domu. Vyšli sme hore po schodoch a mama chytila kľučku od dverí.
"Pripravená?". Kývla som hlavou na znak súhlasu. Dvere sa otvorili.
"Fúha!" Musím priznať, že to naozaj nebolo až také zlé. Izba bola zložená z dvoch miestností, ktoré bolioddelené posuvnou stenou. Keby mi to mama neukázala, asi by som nevedela o tomto "tajnom mieste", až tak bolo nenápadné. Steny boli ladené do jemnej fialovej, čo je moja obľúbená farba. Z okna bol výhľad rovno na ulicu.
"Páči sa mi to tu. Tá fialová a tá tajná miestnostka."
"Ani nevieš aký sme radi, že sa ti tu páči." pobozkala ma na čelo. "Poď ideme rýchlo povybaľovať, čo sa dá. Zbehli sme teda dolu po schodoch rovno za otcom.
"Tamto sú krabice, ktoré je treba vyniesť hore." ukázal prstom.
"Dobrý deň! Vy ste určite naši noví susedia. My sme Vaculovci.". ozvalo sa kúsok odomňa, keď som zdvihla krabicu.
"Dobrý deň! Áno, ešte sa len sťahujeme. My sme Kopovci. Teší nás. Zlatko pod sem!" zavolala na mňa mama.
"Toto je naša dcéra Tamara."
"Teší ma Tamara. Som Ivana." potriasla mi rukov naša suseda.
"David! Prepáčte, stále má niečo iné na práci. Tak toto je môj syn David." Z garáže pribehol nejaký chalan s tmavohnedými vlasmi. Na sebe mal špinavé tričko, celé od oleja a v rukách kľúč na opravu áut.
"Prepáčte. David nevydrží bez svojho auta ani deň. Takže David toto sú naši nový susedia. Toto je Tamara a jej rodičia Ladislav a Sára.
"Teší ma."
"Ja... asi by som mala odniesť tú krabicu." ešte stále som v rukách držala krabicu s mojimi vecami.
" Dobre Tam, choď." otočila som sa kráčala čaptavou chôdzou smerom k vchodovým dverám.
"Nechceš pomôcť?" zrazu stál predomnou David. Usmieval sa a pravdepodobne čakal, že ponuku prijmem.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár