Láska bez lásky

„Dnes v noci sa môžeme stretnúť? “ ozval sa mi do telefónu.
„Kam chceš ísť? “
„Dnes som našiel jedno krásne miesto. Musíš tam ísť so mnou. Chcem tam byť s Tebou.“
„Tak dobre. Takže ťa budem čakať. Maj sa! “ s úsmevom na tvári som zložila telefón a napäto čakala, kým zazvoní zvonček pri vchodových dverách. Pripravená som bola už hodinu dopredu, a potom som celú ostatnú hodinu presedela v obývačke pred vypnutým televízorom a s chipsami v rukách. Mala som pocit, že každú chipsu som jedla aspoň pol hodiny. Nenavidím čakanie...

Prišla ku mne mama „Máš návštevu.“. Nechápem, ako som nemohla počuť zvonček ale to je jedno. Hlavne, že už je tu.
„Ahoj Láska.“ Usmial sa na mňa. Neodolala som jeho úsmevu a hneď som k nemu pobehla, objala ho a pobozkala ho na pery.
„Konečne si tu.“
„Chcel som prísť skôr ale nemohol som“
„To je jedno.“ Zase som ho objala.
„Takže kam ideme? “
„To ti nepoviem. Je to prekvapenie. Pôjdeme tam autom, lebo to je ďaleko.“ Vyšli sme z domu a smerovali k autu. Nasadli sme. Pustil hudbu a celú cestu mlčal a nechával ma v napätí. Len sem tam sa na mňa pozrel.

Asi po hodine odbočil na lúčnu cestu. Nebolo vidno nič iba stromy nahusto vedľa cesty. „Kedy si tu bol naposledy? “
„Už dávno, ešte keď som bol malý chlapec.“
„Bude to ešte dlho trvať? “
„Už sme tu.“ Vypol motor a obidvaja sme vystúpili z auta. Z kufra auta vybral ružu a bez slova mi ju podal. Potom vybral deku a naznačil mi, že mám ísť za ním.
„Prečo si dnes tak ticho? “ spýtala som sa ho. No aj tak mi neodpovedal len sa zase usmial.
Šli sme hore kopcom, už som začínala byť unavená. Mala som chuť hodiť sa do trávi a ostať tam ležať, prípadne aj zaspať.
„Len poď, už len chvíľka.“ Po pár minútach sme vyšli hore na kopec. Boli tam stromy a kríky. Museli sme sa cez ne predierať. Bola tma, tak to bolo ťažké. Polámané kúsky konárikov som mala zamotané vo vlasoch. Musela som vyzerať ako kráľovná stromov.

Zastavil, rozprestrel deku na zem. Podišiel ku mne a silno ma objal.
„Už sme tu láska. Pozri sa hore.“ Obidvaja sme otočili hlavy k mesačnej oblohe. Na tom mieste bolo vidno neobvykle veľa hviezd. Ľahla som si na deku aby sa mi lepšie pozeralo. Ľahol si vedľa mňa a pritúlil sa ku mne. Pozrela som sa na neho a on ma začal bozkávať. Milovala som jeho bozky, jeho nežné bozky. Ľahla som si na neho roztiahnutými nohami a pokračovala v bozkavaní. Miloval to, keď som na ňom ležala. Začal ma vyzliekať. Ani som nevedela ako a bola som už pomaly nahá. Čím ďalej tým viac sme boli ako divé šelmy, už sme ani neležali na deke ale v tráve, už obidvaja nahý. Začal mi bozkávať krk až prešiel k môjmu citlivému miestu za uchom. Chytila som mu hlavy a pritlačila ho tam. Z krku prešiel na prsia, ktoré jemne bozkával a tak to pokračovalo ďalej. Na celom chrbte, bruchu, až na to najcitlivejšie miesto na ženskom tele. Od rozkoše ma moje telo prestalo počúvať a začalo sa triasť. Keď už vedel, že moja rozkoš čoskoro vybuchne ľahol si na mňa celým jeho hebkým telom. Jemnúčko do mňa vkĺzol. Obidvaja sme sa začali rytmický hýbať, až kým sme začali nezačali naše ústa hlasno vzdychať. Potom nasledovala únava a bezvládnosť. Dlho sme sa ani nepohli len ležali a počúvali tlkot našich sŕdc.

„Bude to tak navždy? “ spýtala som sa ho.
„Chcel by som to tak. Veľmi to tak chcem.“
„Nebojíš sa toho všetkého? Lebo ja sa bojím. Bojím toho, že ťa stratím, a to že ťa stratím je takmer isté.“
„Nie! Ja chcem byť stále s Tebou! “
Na okamih všetko okolo nás stíchlo. Ležali sme nahý v mäkkej tráve uprostred lesa v objatí a triasli sa od zimy. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu leta. Obkolesovali nás mohutné vysoké stromy, ktoré v nás vzbudzovali pocit súkromia a istoty, že nás nikto neprichytí. Dívali sme sa spolu na hviezdy. Na túto chvíľu nikdy nezabudnem. Táto chvíľa sa mi vryla hlboko do pamäte. Takých chvíľ človek prežije málo. Silný citový výbuch v romantickej atmosfére, to sa stáva zriedka.

Už začalo svitať, museli sme ísť domov. Obliekli sme sa. „Utečiem ti.“ A už ma nebolo. Rozbehla som sa k autu a on bežal za mnou cez tie všetky kríky a stromy. Chytil ma až pri aute. Objal ma zo zadu a pošepkal do uška :“Už ťa mám ty potvorka. Sadaj do auta.“
Deku hodil na zadné sedadlo, zapol hudbu a naštartoval. Počas cesty lúčnou cestou to s nami dosť hádzalo, až som sa z toho začala smiať. Pomaly sme smerovali k hlavnej ceste. Bolo z nej vidno iba malý kúsok. Už časť auta bola na ceste a v tom z pravej strany do nás narazilo auto. Šlo rýchlo a aj my sme nešli najpomalšie, čo spôsobilo, že sme sa asi tri krát prevrátili. Už ani si nepamätám, čo bolo potom, len to, že som sa zobudila v nemocnici ale zobudila som sa iba ja...

Je ťažké zabudnúť na to, aké bolo krásne BYŤ s ním...
Je ťažké prežívať lásku bez mojej lásky...

 Vymyslený príbeh

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu