Stále ráno okolo deviatej si sadol na lavičku, ktorá bola oproti cukrárni, v ktorej pracujem. Sedel tam a sledoval ženské. A ja som sledovala jeho. Vyzeral celkom vtipne s jeho akože nevšímavým pohľadom. Pritom mu úplne nenapadne oči putovali a ukazovali smer, kam sa pozerá. Pozeral najmä na ženy, ktoré by sa možno aj dali nazvať ideálom krásy. Že ho riť nebolela. Ale sem tam sa prišiel k nám najesť. Väčšinou si dal dve veterníky a džúš. Častejšie chodiť vedľa nás, do fast foodu . Odchádzal okolo šiestej, siedmej.
Začal mi zvoniť telefón, nejaké neznáme číslo. Zdvihla som. „Dovolal som sa dobre? Slečna Schillerová?“
„Áno to som ja. Kto ste vy?“
„som lekár Vašej matky. Bolo by fajn, keby ste čím rýchlejšie prifrčali do nemocnice. Vaša mamka dostala infarkt.“
Zložila som a behala som k vedúcemu. O všetkom som mu povedala a ona ma bez problémov pustil. Ani som sa neprezliekla akurát som si vzala kabelku a behala na MHD. Prebehla som okolo toho chlapa. V tej rýchlosti som si stihla všimnúť ako sa na mňa pozrel. Mal vystrašený pohľad ako aj ja...
„Je mi to ľúto..“
To bolo jediné, čo som počula. Potom ako keby som vošla do vlastného sveta. Nič som nepočula. Doktor pred mnou stále niečo rozprával a snažil sa ma utešiť. Mama bola jediným človekom, ktorého som mala. Mala iba niečo vyše 40... Otec sa na nás vysral, ešte keď som bola malá. Naozajstných priateľov som nemala a ani nemám. Ona bola mojím jediným priateľom, ktorému som mohla stále veriť a dôverovať mu. Bez nej to bude teraz ťažké...
Prešli dva týždne. Kráčala som zo zastávky do práce. Bolo pol siedmej. Dnes som musela prísť skôr, že vraj treba poriadne upratať. Pršalo, ešte aj počasie je proti mne. Dážď vo mne vyvolával spomienky na mamku. Moje slzy sa strácali na mojej tvári medzi kvapkami, ktoré padali z oblakov. Celá premočená som prišla do práce. Prezliekla som sa a začala upratovať ešte s jednou kolegyňou. Vydrhli sme všetko, čo sa len dalo. Od podlahy až po strop sa všetko od čistoty ligotalo. Okolo ôsmej k nám začali chodiť .
„Dve veterníky a jahodový džúš prosím.“
Bol to ten chlap. Tak skoro sem nezvykne chodievať.
„Áno o chvíľu vám to prinesiem. Môžete si sadnúť.“
Keď si sadol vybral so svojej tašky nejaký papier. Položil ho na stôl a čakal, kým som mu nedoniesla jeho koláčiky.
„Nech sa páči.“
„Ďakujem. Aj počkajte chvíľu. Rád by som vám niečo ukázal.“
Vzal do ruky ten papier. No nebol to papier ale výkres, výkres. Bola som na ňom ja. S pekne kučeravými vlasmi a tajomnými očami. Len som sa na neho usmiala a na viacej som sa nezmohla iba na „Ďakujem.“
„Väčšinou zvyknem sedávať na tamtej lavičke oproti cukrárni. Iba tu na námestí stále nachádzam dostatok inšpirácie. Som maliar. Minule keď ste okolo mňa prebehli som si povedal, že vám nakreslím portrét. Toto je zatiaľ iba náčrt. Väčšinou toto nezvyknem robiť, že by som oslovil slečnu, ktorá ma svojou krásnou oslovila. No ja som sa chcel spýtať na váš názor. Môže to takto ostať, či by ste tam niečo zmenili?“
„Jaaa... mne sa to páči takto. „
„Dobre. Takže bol by som rád, keby ste prišli niekedy do môjho ateliéru, chcel by som vás nakresliť detailne, aj keď si vašu tvár pamätám perfektne, bude to tak lepršiel.“
Prišla som a prišla som aj druhý, tretí a štvrtý krát. Namaľoval ma na viacerých obrazoch. V rôznom oblečení, s rôznymi účesmi a z rôznych uhlov. Chcel si moju podobu uchovať na obrazoch ako povedal, chcel ma nakresliť detailne.
Počas toho ako ma maľoval, tak sme sa spoznávali. Stali sa z nás priatelia. Konečne som mala niekoho komu som mohla dôverovať a zveriť sa mu. Naše priateľstvo prerastalo. A môžete si domyslieť ako to pokračovalo
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bubiatqo
2. 1.januára 2010 17:04
... dobre...
Napíš svoj komentár