Nenávidím lásku a najviac nenávidím jeho!
Snažím sa vstať z tej sprostej postele. Vôbec nevládzem... Chcem zaspať. Zaspať navždy a mať pokoj. Túžim len po pokoji v mojej duši.
Že vraj ma skutočne ľúbil ale... prišlo to ale... Musí odísť... Škola je dôležitá a zbytočne by sme boli spolu, pretože domov by chodil raz za pol roka. Nadarmo som s ním strávila rok a pol... Prečo som za ním vtedy išla? Prečo som sa zaľúbila?
V noci som sa zas pokúšala vstať z postele. Ťažko mi na zem padla pravá noha a potom aj ľavá, sadla som si. Konečne som sa aj prezliekla. Po dlhom čase som sa prezliekla z pyžama do niečoho normálneho. Relatívne normálneho. Čo mi prišlo pod ruku, to bolo na mne. Chcela som ísť von. V noci to bolo najprijateľnejšie. Na našej ulici v noci nikto nie je. Prechádzala som sa po opustených uličkách nášho mesta. Skrývala som sa pred svetlom lámp. Išla som tam, kam ma to najviac ťahalo. Na miesto, kde som s ním bola na posledy. Lúka na okraji mesta. Tam mi povedal všetko čo chcel. A odišiel a nechal ma tam samú plakať. Najhoršie chvíle môjho života vidieť odchádzať niekoho, na kom vám tak strašne zaleží. Chcela som to miesto zničiť. Bola jeseň a tráva celkom suchá. Chytila som do rúk zapaľovač a hodila som ho na zem. Tráva zbĺkla a oheň sa rozširoval pomaly po celej lúke. Odišla som z toho prekliateho miesta. A za mnou šľahali plamene ohňa môjho hnevu.
Konečne som sa usmiala. Moja zlosť sa pomaly vytrácala. Začala som sa stretávať s priateľmi, na ktorých som teraz mala oveľa viacej času. Mohla som sa venovať hlavne sebe. A hlavne vysokej škole. Teraz som už nemala problém s tým, že som sa niečo nestihla naučiť. Životom som kráčala sama. Čo mi pomaly začalo vyhovovať. Je fajn mať slobodu a nemyslieť na iného človeka. A organizovať čas, tak a aby to vyhovovalo obidvom alebo večne ustupovať tomu druhému.
Učila som sa na posteli a zazvonil mi telefón. Neznáme číslo. Po chvíli prišla sms: „Andrea, musím s Tebou porozprávať, príď prosím do tej kaviarne vedľa cukrárne, čo je v meste. Dnes okolo tretej. Prosím príď“ Sms bez podpisu s cudzieho čísla. Je to On? Mal by takú odvahu? Nemyslím, toto nie je pre neho typické. Aj tak, čo by on odomňa chcel? Vrátiť sa ku mne? Tá snaha by ho vyšla nazmar. Nie som dievča na zavolanie! A moja hrdosť je prisilná. Aj tak to číslo som nepoznala. Nemohla som mať istotu, či to je on. Vtedy som si povedala, že tam zájdem. Prídem neskôr a keď ho tam niekde zazriem, tak odídem.
Prišla som na dohodnuté miesto. Stála som kúsok ďalej od kaviarne. A ešte som rozmýšľala nad tým, či nemám ísť radšej domov. Stále som sa bála, že tam bude On. Nechcela som ho ani len vidieť. Premohla som sa a riskovala pohľad na jeho tvár. Pozerala som do kaviarne cez sklenené dvere. Poriadne som si to obzrela a až potom, keď som si bola istá tým, že tam On tam nie je, vošla som. Sadla som si a čakala a onedlho ku mne prichádzala trocha staršia žena. Jej tvár som poznala. Bola to jeho matka. Postavila som sa a chcela som odísť.
„Andrea stoj prosím.“
„Čo odomňa chcete?“
„Je mi to ľúto, že sa to dozvedáš odomňa ale môj syn je strašný. Nič ti nechcel povedať.“
„On mi už toho povedal dosť. Dosť na to aby som sa s vami nerozprávala.“
„Nie nemysli, že by sa na teba vykašľal kvôli škole. Je to celkom ináč. Pozná ťa veľmi dobre. Veď sa poznáte roky.“
„Už ma to nemusí zaujímať. Rozišiel sa so mnou. Kašle na mňa. To je už jedno kvôli čomu.“
„Ronny na teba nekašle. Ver tomu, ani teraz. Ľúbi Ťa a veľmi. Stále na teba myslieva. Hovoril mi o tom, že mu je bez teba ťažko. Ale nechce ťa zaťažovať.“
„Keby ma tak veľmi ľúbil, tak by ma nenechal!“
„Práveže preto, že ťa tak veľmi ľúbi, a vedel, že aj ty jeho, tak preto sa chcel s tebou rozísť.“
„Tak mi konečne poviete, to čo kvôli čomu sme tu?“
„On je veľmi chorý. Má rakovinu. Nechcel ti nič povedať, lebo vedel, že by si trpela, keby si ho videla takého chorého. Rozišiel sa s tebou ešte pred tým, ako začal chodiť na chemoterapie. A myslím si, že by ste sa mali stretnúť. Času je už veľmi málo Andrea.“
Sadla som si a snažila sa to všetko pochopiť.
„Kde je?“
„Nie je ďaleko. Je tu v meste.“
„Tak poďme za ním.“
Vyšli sme z cukrárne. Smerovali sme k parkovisku. Sadli do auta a šli do nemocnice. Celý čas sme boli ticho. Ale ani som nemala chuť sa rozprávať. Bolo mi strašne zle. Zle z toho, že som ho nenávidela... Cesta sa mi zdala byť nekonečná, a pri tom to bolo len pár minút.
„Už sme tu Andrea. Prečo stále sedíš v aute?“
„Už idem.“
Vošli sme do nemocnice. Všade boli sestričky a doktori. Samí chorý ľudia. Najhoršie som sa cítila, ked sme išli okolo maličkého holohlavého dievčatka, ktoré viezli boh vie kam. Také smutné oči som ešte nevidela...
Došli sme k dverám, kde bol on. Jeho mama ich išla otvoriť. Keď som ho uvidela, myslela som, že zomdliem. Spal a bol celý vyblednutý. Mal kruhy pod očami a žiadne vlasy. A riadne schudol.
„Ronny vstávaj.“
„Mama, už si tu? Nejak skoro.“
Všimol si, že neprišla sama. Otočil hlavu smerom ku mne. Bol v pomykove a dosť prekvapený.
„Prepáč Rony ale musela som ju priniesť aby ste si to vyjasnili.“
Jeho mama odišla a nechala nás samých.
„Prečo si mi nič nepovedal?“ Skríkla som a súbežne s mojím krikom mi začali po lícach stekať obrovské slzy.
„Nechcel som ťa trápiť, lebo ťa veľmi milujem. Nemohol by som sa pozerať na to, že si kvôli mne smutná. Nikdy som ti nechcel ublížiť. Ver mi. Takto to bolo lepšie. Určite si bola na mňa strašne nazlostená ale vedel som, že ťa to prejde. Toto by si určite znášala ťažšie.“
Nevládala som mu nič povedať. Podišla som k nemu a objala som ho. Silno ma stisol.
„Strašne si mi chýbala Andrea.“
„Aj ty mne.“
Pobozkala som ho na líce. Boli sme v objatí až do vtedy, kým neprišla sestrička s tým, že sa návšteva musí skončiť. Nechcela som ísť preč. Chcela som byť sním.
Chodila som k nemu každý deň. Vychutnávala som si čas stravený s ním. Hodiny sme sa rozprávali. On začal žiariť. Čim ďalej vyzeral byť zdravší. Bolo to na ňom vidno. A samozrejme bol aj šťastnejší a ja tiež. Každou sekundou som ho milovala stále viac.
Raz nám napadlo jedno šialenstvo. A z toho šialenstvo sa volá manželstvo. Vzali sme sa. Obraz sa konal v nemocnici, pretože Ronny nemohol ísť preč z nemocnice. Chcela som si ho vziať, kým tu bol so mnou. Vedela som, že sa to môže stať hocikedy...
.
.
.
.
„Slečna Andrea?“
„Áno.“
„Je mi to ľúto ale Ronny dnes ráno zomrel. A nechal vám odkaz, na ktorom je napisané: Andrea, naveky budem s tebou.“
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
bubiatqo
5. 1.januára 2010 23:56
je uzasne mat naveky niekoho pri sbe! krasne citanie...
Napíš svoj komentár