„Nepozeraj sa na ňu, lebo ťa prekľaje.“
„Dávaj si pozor, lebo ona je čarodejnica.“
Je pravdou, že niekedy som sa aj pomstila, keď som bola mladšia. Raz v zime, keď som šla zo školy po mne spolužiaci pokrikovali všelijaké nadávky. Ani by človek nepovedal, že také malé deti vedia povedať také sprosté veci... Začali za mnou behať, a ja som sa tiež rozbehla, lebo som vedela, čo mi chcú spraviť. Bola som najnižšia a najslabšia z triedy, no napriek tomu som sa snažila pred nimi ujsť. Preplietala som moje malé nohy, mala na chrbte ťažkú aktovku, hrubý kabát a čiapku, ktorá mi neustále padala, tak som si ju počas behu musela držať. Mojím najväčším omylom bolo to, že som si nikdy poriadne nezaviazala šnúrky na topánkach. Kvôli mojej nedbalosti som sa potkla a spadla na zem, pričom sa mi vyzula jedna čižma. Kým som sa postavila a obula čižmu, päť detí už bolo pri mne. Držali v rukách snehové gule a začali mi ich hádzať do tváre. Spadla mi čiapka. Rozopli mi kabát a hodili ma do hlbokého snehu a oni naďalej do mňa hádzali snehové gule. Už som vôbec nevládala, nevládala som sa hýbať a ani kričať o pomoc... Myslela som iba na to, že chcem už byť doma a piť teplý čaj. Bola som nazlostená, môj hnev stúpal každou vločkou, ktorá na mňa dopadla. Pomyslela som si, aké by bolo fajn, keby tie decká boli nahé, keby začal fúkať silný severný vietor a začalo by snežiť, no namiesto vločiek by padali ostré cencúle. Zvrela som si oči a predstavila som si to. Pocítila som prudký vietor a počula krik. Naďalej som mala zatvorené oči, myslela som si, že moja predstavivosť je až príliš živá. Keď som otvorila oči, videla som päť mŕtvych detí. V chladnom snehu bolo päť kaluží teplej krvi. Vytekali zo srdca, oka, hlavy, brucha a chrbta. Nemohla som uveriť vlastným očiam, keď som to videla. Bola to len myšlienka. V tej chvíli som si uvedomila akú veľkú silu mám. Pred tým som si len prenášala veci, keď sa mi po ne nechcelo ísť alebo zohriala obed. Cítila som sa byť silná ale neuvedomovala som si, čo som to spravila. Prišla som domov najedla som sa a išla spať. Nikto ma vtedy nevidel ale aj tak všetci tušili, že som to bola ja.
Teraz žijem v lese so zvieratami. Mám tu pokoj. Nikto sa ma tu nesnaží zabiť. Aj tak všetci, ktorí sa o to pokúšali nepochodili dobre. Nedostali sa ani k bráne... Nikdy som nechcela byť zlá. Iba som sa bránila, to oni môžu za to, aká som. Robili mi zle a ja som sa iba bránila...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
hunter2
16. 8.augusta 2009 22:47
mať takéto schopnosti by som chcel.. urobil by som menšiu opekačku >
Napíš svoj komentár