Vyšla som z pevnosti. Sama som prešla okolo stráží, ktoré sa mi iba uklonili... hlupáci.
Keď som už bola von, začalo husto snežiť. Snehové chumáče sa mi roztápali na tvári.
Na pleciach, kde som mala prehodenú kožušinu z bieleho medveďa, sa mi nazberala vrstva snehu, ktorá s kožušinou splývala.
Šla som po vyšľapanej ceste do blízkeho lesa. Keď som tam už vstúpila rozbehla som sa po vysokom snehu. Z pliec mi spadla kožušina. No bolo mi to jedno, behala som ďalej. Myslela som iba na stretnutie s mojím vlkom.
Prestalo snežiť. Zastavila som a pozrela sa na nebo. Nebolo ho takmer cez konáre stromov vidno. Všade nebolo nič vidno, jedine bielo biely sneh, ktorý kontrastoval s tmavými stromami. Už som nevládala ďalej behať. Čakala som na vlka. Určite ma musel zacítiť. Väčšina zvierat teraz spí, musel ma zacítiť...
Už som tam čakala pár hodín. Začalo stmievať a začala mi byť veľká zima. Bola som uprostred bielej ničoty, ktorá ma čoskoro zabije... Už som sa nemohla poriadne hýbať. Omrzli mi pery. Na viečka mojich zelených očí mi padala ťažká únava. Dúfala som, že každú chvíľu príde, no on stále.. Mala som chuť odísť ale nešlo to. Nohy som už mala omrznuté ani som si ich necítila. Unavená a z ničená som padla do studeného snehu. Padla som na chrbát a cez konáre som sa dívala na hviezdy, no nevydržala som. Bola som tak unavená...
Zobudila som sa až ráno. Bola som v jaskyni. Celý čas som spala na mojej kožušine. Okolo mňa bolo mnoho kožušín z vlkov a meveďov. Nohy som mala obalené do líščích kožušinách. Neďaleko mňa bolo ohnisko, z ktorého sálalo do celej jaskyne prijemné teplo. Spoza mňa sa ozval hlas: „Určite si hladná.“ prudko som sa otočila. Keď som ho uvidela rozbúšilo sa mi srdce. Podišiel ku mne a objal ma.
„Kde si bol? Čakala som ťa celé hodiny! “
„Prepáč, mal som prácu. Vedel som, že si tu.“
„Asi si zabudol na to, že som obyčajný človek a nie také stvorenie ako ty.“
„Neboj sa, nič ti nie je. Stihol som prísť včas. Žiadne omrzliny nemáš, postaral som sa o to.“
„Som taká rada, že ťa konečne vidím.“
„Odvediem ťa domov.“
„Prečo? Veď sme spolu krátko! “
„Už si dlho preč. Musíš sa vrátiť späť.“
„Nechcem odísť...“
„Musím odísť aj ja.“
„Kam zase? “
„Veľmi ďaleko...“
„Kedy sa ku mne vrátiš? “
...
„Prečo nič nevravíš? “
„Ja sa už nevrátim... Choď už. Prosím ťa...“
„Nie! To mi na teba nesedí. O čom to rozprávaš, čo sa deje? “
...
„Aj tak mi to povieš. Skôr či neskôr. Počkám si tu na to.“
„Vieš kto som. Nie som ani človek, ani zviera. Som tým, kým chcem byť. Nie som obmedzeným dňom ani nocou a ani splnom a novom.“
„Ja to všetko viem. Tak hovor k veci.“
„Ja už nevládzem takto žiť... Neviem, kto sú moji rodičia. Odkiaľ pochádzam. A chcem aj vedieť, či existuje niekto taký ako ja. Preto musím odísť a neviem na ako dlho a kam.“
„Chcem ísť s tebou, nemôžeš ma tu nechať samú.“
„Bude lepšie keď tu ostaneš. No nesľubujem ti, že sa ešte niekedy uvidíme“
Rozplakala som sa obliekla a brodila sa hlbokým snehom. Začula som niekoho. Pár chlapov. Začala som sa báť... Medzi stromami som zazrela troch vojakov. Poznala som ich. Podišla som k nim. „Tu ste slečna. Hľadajú vás. Kam ste odišli? “
„Zablúdila som v lese.“
„Vy? Ako to je možné? Veď od malička ste sama chodievali do lesa.“
Zmĺkla som. Mali zo sebou štvrtého koňa, pre mňa. Vysadla som na neho. Celú cestu som počúvala o zážitkoch troch vojakov, ktoré ma nezaujímali. Myslela som iba na vlka, ktorého som stratila...
Moje slúžky mi pripravili teplý kúpeľ, ktorý som si vychutnávala. Konečne som sa cítila fajn. No s niekým by mi bolo lepšie. Obliekli ma do šiat. „Slečna, prečo ste tak ticho? Stále sa s nami veselo rozprávate.“ Nechcela som a ani som nedokázala sa rozprávať s hocikým... Bola som už prezlečená a mávnutím ruky som naznačila slúžkam aby odišli z mojej izby.
Sadla som si na posteľ. Začula som zavýjanie vlka, hneď som sa postavila z postele a bežala k oknu. Bol tam on Môj Vlk.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
najhappy
11. 8.augusta 2009 23:39
celkom slusne
Napíš svoj komentár