Život

Bola a už noc. Sedela som na lavičke s mojím milovaným. Spoločne sme vychutnávali svetlo mesiaca. V tom som zazrela bielu siluetu.
„Videl si to? “
„Čo by som mal vidieť, veď je tma! “
„Čo si slepí? Veď to je rovno pred nami.“
„Božemôj čo vidíš? “
„Tá žena v bielom. Vidíš ju? “
„Nie, nikoho nevidím.“
„Veď je tam. Pozerá sa na mňa. Je taká biela a má tmavé oči. Stále nič nevidíš? “
„Nič nevidím! “
„Idem sem. Ide k nám.“ Biela postava v dlhých bielych šatách sa pohla. Mávala rukou a vo vlasoch mala venček.
„Čo si si vzala? Ganja? “
„Nie, nič.“ Tá žena sa ku mne ozvala. Nerozumela som jej celkom dobre. Usmiala sa na mňa a ja som jej úsmev opätovala.
„Prosím? “ Spýtala sa ma, či som dcérou Nathaniela a Aweny.
„Áno. Som“ Chcela aby som šla s ňou.
„Ok., rada“

„S kým sa to rozprávaš? “
„Veď s tou ženou. Sedí vedľa mňa.“
„A že vraj si si nič nevzala. Trepeš sprostosti! Ja padám, ešte sa od teba nakazím tou sprostosťou, čo máš v sebe! “
„Tak si choď! ! ! Aj tak idem preč, aj keby si neodišiel prvý, aj tak by som šla! “ Urazil ma, to mu len tak neprejde. Neodpustím mu to! Ja nie som hocikto aby po mne niekto kričal a nadával mi!
„Môžeme ísť. Kto to vlastne ste? A odkiaľ ma poznáte? “
„Som tvoja praprababka.“
„Vy a moja prababka? Si robíte srandu? Tipujem Vám tak dvadsať päť rokov a to najviac.“
„Mýliš sa dievčatko. Narodila som sa pred dvesto rokmi.“ S hrdým úsmevom na tvári a uvoľnene mi to povedala, ako keby to bolo normálne. Už nereálne je to, že sa človek dožije dvesto rokov, nie to, že vyzerá takto.
„To nie je možné! “
„Ale je slečna. Zavediem ťa na jedno miesto. Zoznámim ťa s ostatnými členmi rodiny. Budú tam aj tvoji rodičia.“ Moji rodičia? Tak toto je už najväčšia sprostosť akú som kedy počula. Veď moji rodičia sú mŕtvi. Zomreli už dávno, keď mali toľko rokov ako ja teraz. Mali dvadsať. Z toho sa dá usúdiť, že ma mali skoro. No oni to tak chceli.
„Čo to je? Nechápem.“
„Uvidíš. Nemusíš sa báť.“ Tá moja praprababka ma chytila za ruku. Na pár sekúnd sa mi zatmelo pred očami, potom za čiernočiernou tmou nasledovala silné svetlo, z ktorého ma začali bolieť oči, musela som ich zatvoriť. Cítila som okolo seba silný vietor, ktorý sa mi zarýval do kože. Praprababka mi povedala, aby som sa odrazila ale ja som vôbec nevedela od čoho sa mám odraziť. Pustila mi ruku. Predo mnou sa zjavilo niečo zelené, bola to tráva, na ktorú som dopadla. Spadla som tvárou k zemi a moja prarababka stála na nohách. Keď som zdvihla hlavu a zrak mi padol na veľmi vysoké kamenné stĺpy.
„Povedala som ti aby si sa odrazila, potom by si doskočila na nohy.“
„Prepáčte.“
„A nevykaj mi, nemám to rada, veď nevyzerám tak staro.


Okolo mňa stalo veľa ľudí, všetci boli oblečený v bielom, ženy v šatách muži v tričkách a bielych nohaviciach.
„Moja dcéra! “ Skríkla jedna zo žien. Otočila som sa smerom k tej žene. Vyzerala skoro tak ako ja.
„Ticho. Musíme hneď začať s obradom.“ Moja praprababka šla medzi ostatných čo stáli v kruhu. Pochytali sa za ruky, zdvihli oči k mesiacu. Ich oči zbeleli. Nechápala som sa, čo to robia. Pred chvíľou som sedela na lavičke a teraz stojím medzi čudnými ľuďmi, ktorí sú akože moja rodina ak som to správne pochopila.
Začali naraz niečo hovoriť, nerozumela som tomu jazyku. Zdalo sa mi ako keby sa mesiac približoval a bol stále jasnejší a jasnejší. Zrazu sa mi chcelo veľmi spať. Nedalo sa to ovládať. Zaspala som. Prebudila som sa a oni stále zariekavali a ja som ich jazyku začala rozumieť. Hovorili niečo ako: Si s nami! Pridaj sa! Patríš k nám! Zase som upadla do spánku.

Zobudila som sa nadránom. Už svitalo. Nevedela som, kde sa nachádzam. Nevedela som, ako sa mám vrátiť domov. Moja praprababka sála nadomnou.
„Vstaň. Určite ťa napadlo, že môžeš ísť domov. Ale nemôžeš. Musíš ostať tu s nami. Nepýtaj sa ma, kde si lebo toto miesto nemá názov. Odtiaľto sledujeme svet. Rozhodujeme o tom, kto sa narodí a kto zomrie. Sme strážcovia života. Kvôli nám je život živý.“

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu