Bol tmavý, smutný, zamračený deň. Deň, ktorý bol stvorený na samotu. Mraky zastierali oblohu, akoby chceli zabrániť slnku, aby nás tešilo svetlom a teplom. Hlasy ľudí v tento depresívny deň vzbudzovali len podráždenosť a mne pripadalo najvhodnejšie odísť a skryť sa, aby som nevybuchla a nezačala len ďalšiu zbytočnú hádku. Tak som sa pobrala za samotou.
Moje kroky sa odrážali na asfaltovom chodníku a doznievali ponad tmavozelené pole, ktoré sa rozprestieralo po krajine, len aby upokojovalo nekľudnú myseľ. Steblá šuchotali vo vetre a vytvárali dokonalý súlad s hlasom vetra. Cintorín sa týčil pred radom vysokých topoľov, ktoré sa kývali z jednej strany na druhú, ako im prikazoval vietor. Keď som prekročila studenú bránu cintorína zaujal ma veľký kríž, ktorý ochraňoval večný spánok zosnulých. Mramorové náhrobky a drevené kríže sa tiahli popod zamračené nebo, ktoré chcelo plakať. Mŕtvy ľudia tu boli celkom blízko pri sebe a predsa tak strašne ďaleko.
Studené lavičky sálali chlad a nenašiel sa nikto , kto by potešil spoločnosťou tieto stuhnuté kusy kameňa. Kvety na hroboch v pozadí vyvolávali starú známu nostalgiu. Pri kvetoch ležali prevrátené sviečky, ktorých plamene už dávno vypovedali príbehy ľudí, ktorých neprítomnosť osvecovali. Zopár tieňov starých stromov sa chcelo v prudkých poryvoch vetra dobehnúť a zima začínala farbiť chladom pokožku na červeno.
Bol čas ísť domov, opustiť hroby a nechať ich hľadieť ďalej do večnosti.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
littlemo  26. 6. 2008 14:20
Daaamn it.Dobré, ale pochmúrne .
Napíš svoj komentár