Som taký, aký som

Kedysi som mal takú drobnú dilemu - priznať, alebo nepriznať, že študujem informatiku. Bola tu istá obava, že ľudia si ma zaškatuľkujú a ja sa už z tej škatuľky nedostanem. Navyše ak je pravda, že prvý dojem je dôležitý, tak ja som ho iste nemal a nemám dobrý (treba si počkať až na nejaký tretí .

Časom som si ale uvedomil, že tá moja škatuľka je celkom pekná a užitočná. Moja šesťstenná forma ma dokonale definuje. Ak umožním ľuďom na ňu nahliadnuť, ušetríme si všetci čas.

V bežnej spoločnosti to funguje tak, že hráme akési postavy v tragikomickej hre život. Niektorí sú lepší herci, iným to tak dobre nejde, ale každý stále hráme to svoje divadielko. Ako ľuďom sa nám dobre súdi iba podľa toho, čo vidíme. Na základe tohto si tvoríme škatuľky, ktoré nemusia vždy presne zodpovedať realite. Teda prakticky nikdy jej nezodpovedajú.

Časom som sa zamyslel a povedal si, že nemá význam skresľovať realitu. Ak si vlastnú škatuľu prikrášlim, bude pre iných vyzerať dobre, ale nebudem to ja. Budú mať radi len ilúziu môjho superja a nie mňa. A sami dobre viete, že udržiavanie ilúzie je riadna fuška.

Holá pravda bez príkras je navyše tak krásne eco-friendly, lebo je energeticky nenáročná, nevyžaduje si žiadnu moju aktivitu. A čo je lepšie, priláka mne podobných ľudí, ktorým sa zapáči.

Podľa mňa je človek šťastný, keď má okolo seba ľudí, ktorí ho akceptujú v jeho prirodzenej forme. Ako ich však môže nájsť niekto, kto sa hrá na iného?

Aj preto som už dlhšie hrdým informatikom (a nielen tým). Občas ma zamrzí, keď sa nejaký informatik v rozhovore tvári ako študent práva alebo ekonómie, len aby zabodoval. Sociálny status neodráža kvalitu osobnosti.

Na záver by som vám rád odporučil veľmi pekný film, ktorý sa tiež dotýka tejto problematiky:
The Way Way Back

 Vyznanie

4 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu