PRÍBEH- Láska si najde svoju cestu 19

pokračovanie ...

„Ale, no tak Baška, viem, že sa ti veľmi páči, aj napriek tomu, že ste sa rozišli,“ naliehala Zuzana držiac v ruke bloček. Ubehol len deň, keď za ňou Peter došiel s týmto bločkom. Sama sa čudovala, ako rýchlo sa posnažil. Úprimne ju to potešilo a tak ako sľúbila, tak to Barbore predá. No, ako sa zdá nebude to také ľahké.
„To ešte nedáva dôvod zobrať si ho,“ urazene vysvetľovala medzi dverami Barbora a fakt nechápala ako jej najlepšie kamarátka ide proti nej a pomáha Petrovi. Keby sa nestalo toho incidentu, tých pár vyslovených slov, trvala by naďalej na svojom pláne znova ho získať. Však veľmi ju ranilo, že ju považuje za klauna či atrakciu, ktorou sa chcel pochváliť na oslave a to ju ešte ponížiť pred Milkou. Jednoducho tomu nemohla uveriť ako teraz Zuzkine počínanie.
„Veď si to len zober. Nekážem ti odpísať. Možno sa tam dozvieš veci, o ktorých si ani netušila. Nie žeby som to čítala, ale mám z neho dobrý pocit, že robím dobre,“ a podala jej znova bloček a čakala, či si ho zoberie. Pozrela na ňu a v jej očiach videla zmätok, ale aj zvedavosť. Tak ako predpokladala, zvíťazila zvedavosť. Barbora si zobrala bloček a žmolila ho v rukách. Jej zvedavosť natoľko stúpla, že sa narýchlo rozlúčila zo Zuzkou a takmer behom vošla do detskej. S buchotom zavrela dvere a uzavrela sa vo svojom svete. Nervózne otvorila bloček a zarazila sa.
Prvá strana bola prázdna. Žeby žart? Preblesklo jej hlavou. No neváhala a pustila sa do ďalšej strany a tam našla to, čo tak horlivo hľadala. Ani nečakala, že to je také rozsiahlo, tak rýchlo čítala. Keď prečítala posledné slovo, oprela sa o stoličku a ani sekundu neváhala, zobrala pero.

„Ďakujem za sprostredkovanie, si fakt kamoška,“ objala Zuzku.
„Počuj a nechceš mu to ty sama odovzdať? Myslím, že to ho viac poteší,“ radila jej Zuzka a sprisahanecky na ňu žmurkla.
„Nie, to ešte nechcem, no len dúfam, že dovtedy ťa to neomrzí,“ už smutnejšie odpovedala Barbora a začala jej vysvetľovať dôvod toho skrývania. Ako nemôže len tak z jedného dňa na druhý prísť s úsmevom, byť iným človekom, či na všetko zabudnúť. Na tú bolesť z rozchodu či z nešťastného rozhovoru. Jednoducho to nešlo a takto to bude zatiaľ najlepšie.

Vonku svietilo slnko, deti sa radovali z ďalšieho pekného dňa a na lavičke pred panelákom sedel netrpezlivý Peter. Zazrel Zuzku ako schádza po schodoch z vedľajšieho paneláku. Mal chuť sa za ňou rozbehnúť a zasypať ju nekonečným počtom otázok, ale vedel, že je to zbytočné, keďže mala namierené rovno za ním. Zbystril zrak a ten mu padol na bloček. Podskočilo mu srdce. „Predsa len odpísala,“ šťastne si vravel, „ale, čo keď mu poslala prázdni bloček?“ začal mať zmätok a jeho pocity sa razom zmenili. Napriek tomu vyčkával, aj keď mu srdce búšilo na celý svet.
„Tak a je to za nami, to najhoršie sme zvládli,“ s usmiatou tvárou prišla k Petrovi a víťazne mu podávala bloček. Ten otvoril ústa.
„Naozaj odpísala? Neveril som, ale musím povedať, že si úžasná....aj keď čarodejnica,“ a tiež sa zasmial. Neváhal a začala listovať stranami. Preletel obsahom a napočítal štyri stránky zapísaných listov. O tom mohol len snívať. Padli ďalšie slová vďaky a utekal domov s detinskou radosťou plnou nedočkavosti.

„Ahoj, budem stručná, lebo pôvodne som to nechcela ani čítať, nie to ešte odpisovať. Som rada, že si tu vysvetlil ten náš posledný rozhovor, lebo ma to veľmi urazilo a sklamalo. Takže som rada, že to tak nie je a tak moja zlosť na teba klesá,“ začal čítať ďalšie riadky, až sa mu zreničky zväčšovali či dobre vidí. Priblížil bližšie nos k bločku a čítal ďalšiu dôležitý text.
„Nebudem tu rozoberať dopodrobna náš vzťah a následný rozchod, bol to nádherný vzťah, až na ten šok po tom všetkom. Na tú zlosť až hanbu, keď som ani nie po hodine prišla a na tvojich nohách sedelo iné dievča. Pripadala som si ako chudera, ktorá nemá žiadnu hodnotu a ľahko sa dá vystriedať hockým!“ to už smutne obracal ďalšiu stranu a ďalej čítal. Netušil, že ju to tak ranilo. Myslel len na seba, aby on zabudol, tak preto Milka. Na jej city však nepomyslel a to ho veľmi mrzelo.
„Neviem či mám tvojim slovám veriť, že tvoje city ku mne sa deň čo deň zväčšujú. Veď ešte stále chodíš s Milkou a to ja by som nedokázala. Keď máš niekoho rád, tak nechodíš s inými, ale bojuješ o toho ku komu to cítiš. Tvrdíš, že sa s ňou rozídeš, no to si mal už dávno spraviť a ja Milke nechcem ublížiť, tak kým sa s ňou nerozídeš, tak som nou si nič nezačneš.“
Zdvihol hlavu a musel uznať, že má pravdu. Zotrel si slzičku na krajíčku a pustil sa do odpisovania. Teraz musí myslieť aj na ňu a hlavne na jej city.
„Ahoj Barborka. Je mi všetkého ľúto, čo som ti kedy spôsobil. Myslel som len na seba, bol som sebec a debil. No teraz, keď som si uvedomil čo som stratil, tak urobím všetko. Jednoducho nechcem o teba znova prísť. Rozídem sa s Milkou a všetko dám do poriadku. Sľubujem. Mám ťa rád.“ Už nič viac ho nenapadalo, len tieto slová a veril, že budú stačiť. Všetko už predtým vysvetlil a tak sa netrebalo opakovať. Unavene sa šiel osprchovať. Teplá voda mu stekala po nahom tele. Pomalými pohybmi si nanášal mydlo a s úľavou vystavoval svoje telo teplému prúdu vodu, ako keby to bol balzam na dušu. Miloval teplú vodu, vždy ho vedela uvoľniť a aj dneska to tak bolo. Takmer s dobrým pocitom zaľahol do studených perín a nechal sa unášať ríšou snov.

Ráno zvoní zvonček a jeho majiteľ ešte tvrdo spí. Zvuk sa zosilňuje, vydobyť si svoje, ale neúspešne. Zvonček zvoní na maximum, až sa celou detskou ozýva. Až vtedy sa zdvihla hlava. Rozhliada sa dookola, až nájde ten zdroj, ktorý ho vyrušil. Natiahol ruku a stlačil zvonček. „Bože ako toto ranné vstávanie neznášam,“ zahundre si Peter a namieri si to do kúpeľne. Potreboval sa prebrať po tak dobrom spánku a rýchlo sa pripraviť do školy. Rozpamätal sa na včerajšok a potriasol hlavou. Poobede ho bude čakať Zuzka a to ho potešilo. Odovzdá jej bloček a znova bude netrpezlivo čakať. „Ešte, že tak skoro Zuzka končí v škole,“ povzbudil sa.

„Ahoj, tak čo, lepšie?“ vyzvedala Zuzka a spoločne sa vybrali k Barborinmu paneláku krok vedľa kroku.
„Áno, aj keď som si tam všeličo prečítal na svoju adresu,“ odpovedal jej bez okolkov.
„Čo ťa karhala?“ a začala sa smiať. Peter sa najskôr zatváril urazene, ale potom sa sám usmial.
„Zase si uhádla, ale myslím si, že ani nič iné som nemohol čakať, za to moje chovanie,“ dokončil svoje úvahy a Zuzka sa ho na nič viac nepýtala, vedela, že je len sprostredkovateľ a že je to ich súkromie. Lenže to by nebola ona, keby niečo nevymyslela.
„Mám jeden plán,“ a znova sa usmiala.
„Sem s nim.“
„Dneska jej to pôjdeš sám odovzdať,“ uškrnula sa a čakala kedy mu to zapne, čo povedala.
„Veď mi ani dvere neotvorí,“ namietol Peter. Neveriacky na ňu pozeral a nechápal prečo sa usmieva. Akurát došli pred vchod, keď sa k nemu Zuzka otočila.
„Neboj, nebude mať kedy reagovať a dvere budú otvorené. Ja jej teraz zavolám, že mám ten bloček, ale že nemám moc času, tak jej ho na rýchlo podám pri výťahu. Takže ona bude čakať pri výťahu. Ty otvoríš dvere a jednoducho jej to dáš. Uvidíš ako zareaguje a možno ani neutečie,“ hrdo sa na neho pozrela, „bože som dobrá,“ a zase sa začala smiať.
„No,.... nie som si istý, či to výnde. Ešte sa mi facka ujde.“
„Ale vidieť ju za to ti bude stáť, nie?“ žmurkla naňho a už vytáčala číslo.
„Ahoj moja, mám ten bloček, tak výndi k výťahu, lebo sa ponáhľam, tak ti medzi dverami podám, dobre pa,“ zložila telefón a naspäť vrátila bloček Peťovi do ruky.

„Tak už bež, aby dlho nečakala. Nezabudni, záleží od toho čo teraz spravíš, tak si to nedokaz,“ nečakala ani na odpoveď a odišla. Peter už ďalej neváhal a rútil sa k výťahom. Nastúpil a srdce mu bilo ako splašené. Štikol tlačidlo desať a už mohol len rozmýšľať čo spraví. Poschodia sa rýchlo míňali, no stále mu nič nenapadalo. Výťah spomalil a zastal na desiatke. Z druhej strany sa začali otvárať dvere a tak ani jemu nič nezostávalo, ako otvoriť tie svoje. Ich pohľady sa stretli. Prekvapená Barbora sa ako prvá spamätala a už sa otáčala, keď ju zachytil o rukáv.
„Prosím, neutekaj!“ takmer šeptom k nej prehovoril. Obrátila svoj pohľad na neho a videla tie najsmutnejšie oči vo svojom živote. Jednoducho ju to až prikovalo k zemi a tak ju pustil. Už mlčky jej podával bloček, až kým si ho nezobrala. Nikto neprehovoril. Pochopil, že je to aj zbytočné. Stačilo mu, že ju videl, veď aj to je malá výhra. Cúvol, že ide nastúpiť do výťahu, tak pridržala dvere. Ani ona nechcela hovoriť. Bolo to prekvapenie, ktoré neočakávala. Ešte bola v šoku. Zamyslene naňho kukala, zabudla aj na útek. Len držala dvere a čakala kým nastúpi aby za nim zavrela tie dvere. Zrazu nevedela ako a ich pery sa spojili. Privrela oči a poddala sa tomu, ani by nevládala protestovať. Ale ako rýchlo prišiel bozk, tak rýchlo aj skončil. Otvorila oči a zbadala už len dvere výťahu. Peter ich rýchlo zavrel a odišiel. Chytil sa za hlavu a nevedel či sa radovať, či sa skôr nazvať bláznom. „Čo som to spravil? Ak si ju týmto odradím, to neprežijem,“ nadával si a znova šiel smutne domov. Ani to slnko na oblohe ho nevedelo rozveseliť. Stále myslel len na ten bozk.

Taktiež aj Barbora naň nemohla zabudnúť.


pokračovanie ...

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu