Vďaka môjmu strýkovi, ktorý zhodou okolností vlastní niekoľko hektárov pôdy, a vďaka začiatku sezóny som z radosťou (bol som k tomu donútený), sadil zemiaky. Možno si niektorý, ktorý nepoznáte poľnú prácu poviete, že čo to môže byť za robotu. Hádzať zemiaky do riadku, to je nič.
No tí ktorý poznajú každoročné sadenie vedie že to nieje príjemné využitie času. Takže rovno keď som prišiel zo školy, kde som mimochodom tiež makal. Kto nevie nech si prečíta včerajší blog.
Dnes sme mali ukladať také veľké betónové panely ruskej výroby. No žeriav Česko-Slovenskej výroby, Ruský monument nevládal zdvihnúť. Trošku sa ponatriasal ale panel ostal ležať na svojom mieste. Hneď sa volal nový, silnejší žeriav. No žijeme na Slovensku, a sľub že príde o niekoľko minút sa nesplnil ani po niekoľkých hodinách.
Tak sme to vzdali, a išli domov. K stále veselaj časti môjho ja, sa pridala aj tá stále smutná. Veď čo môže byť lepšie ako piatok po škola. Prídem domov, a zistím neuveriteľnú pravdu, idem sadiť zemiaky.
Čo ma dosť zarazilo, myslel som si že už sú dávno posadené, no nie môj strýko čakal na dobrú príležitosť čo podľa neho nastala práve teraz. Tak sme došli na obrovské prázdne pole.
Prvé riadky išli ako od ruky, zemiak tu, zemiak tam. Došiel som niekoľko riadkov, a strhla ma nepríjemná bolesť na chrbte. Vite si to predstaviť, keď nie tak sa zohnite a ostaňte v tejto polohe aspoň hodinu, výsledok príde sám.
Proste teraz sedím pred compom, úplne vyčerpaný, úplne unavení. Čo mi ostáva, dovi-dopo.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár