Anjel, neplač...

Videla som ho. Bol to anjel. Mal krídla.

Ale bol iný. Iný ako ostatní. Netešil sa, nerozdával radosť. Bol smutný. Sedel na kraji mosta a pozeral sa do rieky.

Ja som bola tiež na tom moste. Sama. V noci. Aby som sa postavila tomu, čo ma trápi a hodila to za sebou. Alebo že by do vody?

Sadla som k nemu a spýtala sa : ,,Prečo si smutný? Anjeli predsa rozdávajú radosť. Tak čo ťa trápi?"
Anjel odpovedal : ,,Zachránil som ju. " Ale koho? Ved si anjel.
Odpovedal : Zachránil som ju. A preto som anjel. Dal som jej život.
,,A preto si smutný? Ved to bolo krásne vyznanie, že ju máš rád? Tak prečo ten smútok?" spýtala som sa ho.
,,Ona si našla iného. Nesmútila ani rok. Nemilovala ma. " a rozplakal sa.

Sedela som pri ňom a chcela som niečo povedať. Ale nechcela som ho ešte viac zraniť. Bolo mi ho ľúto. Ešte som nevidela anjela plakať.

Chvíľu sme sedeli ticho. On plakal a ja som hádzala kamene do rieky. Tie kamene znamenali trápenia, ktorý idú stále za mnou. Chcem sa ich zbaviť, ale vždy sa niekde objavia..
Zrazu sa rieka rozvírila a tam sa objavila postave dievčaťa.
,,Ukážem ti ju. Aha, to je ona. " ukázal na tú smutnú dievčinu. Mala v rukách fotku chalana a plakala. V jej očiach bolo vidno lásku.
,,To som ja, na tej fotke. " podotkol anjel.
Vtedy som vstala. Otočil sa. Bolo to jasné.
,,Ak ju miluješ, nebudeš sa na ňu hnevať, ak si nájde útechu v niekom inom. V jej očiach bolo vidno, že ťa miluje ked ešte stále plače...aj ked ťa vymenila. Nikdy na teba nezabudne, ale nevie žiť sama...Bez lásky. Mal by si byť rád." a pomaly som kráčala na koniec mostu. Domov.

Domov, kde ma niekto čakal. Niekto, kvôli ktorému by som tiež tak plakala. Ak by odišiel...opustil ma.

Ak vás opustí stará láska, tak nezúfajte. Niekde na vás čaká niekto kto pri vás bude vždy stáť a neopustí vás tak ľahko. Bude si vážiť že vás má, a vy budete radi, že ste ho našli.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu