Chuť umrieť...

Prečo? Prečo chcú niektorí ľudia umrieť? Prečo len na také niečo pomyslia? Musí byť tento svet naozaj taký krutý a ľudia si musia ubližovať? Ked nám niekto povie, že chce umrieť tak pozeráme naňho, či sa nezbláznil. Ano, niekedy v minulosti by som aj ja tak zareagovala. Ale teraz už nie. Vždy sa treba opýtať na dôvod a presvedčiť ho, že sa mu oplatí žiť...aj ked to nie je vždy pravda.

Je veľa ľudí, ktorý majú takéto myšlienky. Chcú umrieť z mnoho dôvodov. Kvôli láske, pretože ju stratili alebo si myslia, že ich partnerovi bude lepšie bez nich. Alebo kvôli ľudom, ktorí sa im smejú a šikanujú psychicky či fyzicky. Len kvôli ľudom, ktorí si myslia, že sú niečo viac, potom umierajú oveľa lepší ľudia. Niektorí na to pomyslia vtedy, lebo si myslia, že aj tak nikomu nebudú chýbať. že nemajú priateľov, ktorých by si na nich spomenuli. Možno preto, že majú problémy doma a nezvládajú to. Alebo majú problémy v škole, či v práci a k tomu sa pridá ešte kopec dalšich vecí. A vtedy človek už nevie čo má robiť. Bud sa opije, alebo myslí na smrť. A rozmýšľa ako to urobiť. A vlastne aj kedy.

Asi sa pýtate, odkiaľ to tak poznám. Myslíte, že som to vyčítala niekde na internete? Tak to sa veľmi mýlite. Zažila som niečo také. Zažila som ten pocit, ked som rozmýšľala nad smrťou a nad tým ako to spraviť. Aj som vedela ako, len som na to stratila odvahu. Som úplne normálna. Proste som mala také obdobie pred 4 rokmi.

Nikomu som to nepovedala. Nevie o tom ani moja najlepšia kamarátka, ani môj priateľ. Bože, čo by na to povedal. Nevedia to moje kamarátky ani moja rodina. Ale môžem to aspoň tu napísať a možno sa mi uľaví. Možno ma nebudete považovať za blázna. A aj ked áno, tak je to jedno. Lebo ma nepoznáte.

Bolo to ked sme sa sem presťahovali. Nové mesto, nová trieda, nový spolužiaci a neskôr aj kamaráti. Myslela som si, že som našla kamarátku. Sedeli sme spolu v jednej lavici a spriatelili sme sa. Nespomínam si ako dlho nám to priateľstvo vydržalo. Mala som vtedy 13.
Jedného dňa sme boli u mňa na chodbe s ňou a s dvoma našimi kamarátkami. A cez okno sa hádali s nejakými babami vo vedľajšom vchode. A potom sa oni dve a s tými babami spriatelili. No a odvtedy bola tá kamarátka iná. Robila si zo mňa srandu v škole a aj ked sme išli zo školy. Smiali sa mi všetky štyri. Tá, ktorú som považovala za kamarátku sa mi vysmievala. Trvalo to niekoľko mesiacov. Nepamätám si presne koľko. Ale viem, že ked sa to skončilo, tak som mala chuť umrieť. Aj som si plánovala, že ako to urobiť...ale nemala som odvahu. Chcela som sa otráviť. Neznášala som tú školu a ani to mesto.
Potom sa mi síce tá kamarátka ospravedlnila, že vraj nevie čo to do nej vošlo. Vraj, že to preto lebo som bola taká citlivá a slabá. No a do takých si treba začínať, však?
Musím priznať, že som jej to odpustila a potom sa z nás stali najlepšie kamarátky. Ja viem, tiež sa tomu čudujem ako je to možné. Ale v srdci to mám stále. A nikdy jej nezabudnem ako mi zničila život a nabúrala moje sebavedomie, ktoré aj tak bolo malé. Ani nevie ako som sa cítila, že som chcela umrieť. Pravdupovediac, neviem čo ma zastavilo. Asi tá zbabelosť. Možno som to mala naozaj urobiť. NIEKEDY ked sa ozaj trápim, že už nevládzem, tak mám pocit, že možno by som nikomu nechýbala.

Takže toto je môj príbeh...

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu