...Ak sa niekedy (ešte) stretneme, tak si budeme rozprávať čo nového sme zažili. Poviem ti ako sa všetko odvtedy zmenilo a aká som teraz šťastná.
A ty mi povieš čo máš nové s frajerom, či ťa ešte niečo bolí a ako sa má tvoje dieťa. Ako prebiehalo tvoje tehotenstvo.

Neviem si predstaviť, že ty budeš mamou. Ty taká bláznivá, čo stále v nemocnici len niečo vymýšľala. Pamätáš, ako sme sa nasmiali? Bola si mojím slniečkom, mojou susedkou vo vedľajšej posteli. Bola si jediná, ktorá odišla domov až po mne. Prvá som našu izbu opustila ja.
Ale aj tak som ťa chodila navštevovať, ked ma preradili na druhé oddelenie. Pamätáš na to, ako nechcela prísť sestrička, lebo tebe spadol ovládač od telky? Ako som ti vravela, že pozor spadne ti to (lebo ten ovládač bol na kraji postele a ty si doň ešte buchla) a ty si sa akurát pohla a už to bolo.

A potom si ma využila na to, že mne bolo treba na záchod a tak sme jej to zavolali. A vtedy už prišla...a zdvihla ti aj ten ovládač. Ale to nebolo prvýkrát. Alebo ako sme si plánovali, že si večer niečo pozrieme, ale ty si už po 20.30 tvrdo spala?

Pamätáš na to, ako si mi dávala džúsy, ktoré ti si nechcela a ja som potom malú celú zásobu pitia? Brala si to s humorom, a preto sme si aj vymenili čísla.
Nevedela si vydržať ležať, stále si si chcela sadnúť, aj ked si vedela že to nie je dobrý nápad.

Zaujímalo by ma, ako sa teraz máš. Písali sme si na fb, ale odvtedy ako som to zrušila si sa neozvala. Aj som ti písala sms ale nič. Chcela by som ťa prísť navštíviť a ešte aspoň raz ťa vidieť. Ešte raz sa stretnúť s tebou.

Toto je pre teba Lubka, ty bláznivé slniečko, ktoré mi pár týždňov krátilo pobyt v nemocnici.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár