Je tu niekto? Kričím!

Je tu niekto? Kričím, ale nik ma nepočuje. Pozerám cez sklo na ľudí a mám chuť kričať.
Oni si ma nevšímajú a dalej sa bavia.

Nemôžem kričať ale tak veľmi chcem. Nik ma nepočuje a tak odchádzam.

Pozriem doľava aj doprava. Prejdem cez cestu a počujem škrípanie bŕzd. Mohla som to byť ja. Mohla som tam ležať, keby sa neobzriem.

Prechádzam sa po ulici a musím sa všetkému vyhýbať. Vyhýbať si chalanovi na bicykli, psom, ktorý naháňajú mačky. Nechcem padnúť na zem. Už som dosť padala.

Je tu niekto? Kričím. Chcem kričať. Ale nemôžem. Nemôžem len tak prísť za ním a povedať ,,toto a toto ma trápi". To sa nedá.

Mám jedného úžasného človeka, ktorému verím. Len je strašne daleko. A to je moja naj kamarátka. A viem, že by som mala dať aj druhým šancu. že sa snažia a chcú mi pomôcť. A viem, že som našla aj druhého, ktorý ma podrží. A tým je ON. Moje všetko. Viem, že ma podrží, ked budem na konci so silami a nebudem vládať. Ked to zo seba dostanem.

Mladí ľudia sú tak krutý. Myslia len na seba. Nikto iný ich nezaujíma. Myslia si, že ich problémy s vlasmi a s tým čo si majú zobrať do školy, sú tie najhlavnejšie. Sprostý sebci, ktorý sa starajú len o svoj výzor. A nevšimnú si tú dievčinu, ktorá na nich pozerá a nechápe, ako sa niekto môže tak chovať. Tak hnusne k iným, ktorý sú trošku odlišný. Výzorom, oblečením, možno správaním. Neznáša ich uštipačné poznámky na jej adresu. Má chuť vypadnúť, ale rodičia jej to nedovolia. A tak sa len túla po nociach, až kým nemusí ísť domov. Rozmýšľa nad svojím životom. Nad životom stredoškoláčky v škole, kde si ju nik ani nevšimne. Rozmýšľa nad smrťou. Ved by si ani nik nevšimol, keby som raz neprišla do školy. Nik by sa na ňu nespýtal.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu