Ale oni ma nevidia. Len ja ich. Jedny sú v bielom, druhý v čiernom.
Každý si sadne na opačný koniec.
Tí v bielych plášťoch sa začnú rozprávať.
,,Neviem čo sa s ňou v poslednom čase deje. Je taká zvláštna. Ako keby nikomu neverila. Tebe sa nezdá?" spýta sa človeka vedľa nej.
,,Aj trošku hej. Má reči, že jej život je jej ukradnutý. Ale tvári sa stále normálne. Aj tak by mi to nepovedala. " odpovedá druhý.
,,Vieš, ja dúfam, že sa z toho dostane. Tak rada by som jej pomohla, ale neviem ako sa k nej dostať. Je uzavretá a potrebuje to povedať človeku, ktorý bude mať ozaj záujem o to to počuť. Lenže nechápe, že takých ľudí pri sebe má. " vzdychne si tá osoba.
Zrazu začnú hovoriť tí v čiernom.
,,Skoro je už na našej strane. Ešte trošku potrápiť jej hlavičku a je naša. Hodí sa k nám. Prežila toho dosť smutného a teraz má pocit, že by ju nik nebral vážne. Ach milujem, ked môžem deptať ľudí. " počujem škodoradostný smiech.
,,Keby nás len tak počula, neverila by že takto o nej hovoria jej priatelia. Raz to muselo prísť, že ju to všetko čo ťahá na duši zloží. Len o tom ešte nevie. " počula som další hlas.
Pripomínal mi hlas z bielych.
Len som tam dalej sedela a pozerala do neznáma. Tie postavy sa zrazu zdvihli a odišli. Chcela som vstať aj ja, ale nemohla som sa pohnúť. Tie slová, ktoré som počula, ma na jednej strane zabíjali a na druhej dávali nádej. Nevedela som čomu veriť. Alebo skôr komu veriť.
A tak som tam sedela až do rána a premýšľala. Alebo skôr sa zamerala na bránu pred sebou. Mala som celú noc na to, aby som sa rozhodla či ňou prejdem do dalšieho kola môjho života alebo ostanem stáť a budem sa vracať k tomu čo ma ťaží.
Nad ránom sa brána otvorila. A ja som sa postavila...Rozhodnutá. Vykročila som...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár