Zvoní mi budík. Beriem telefón do ruky a pozerám na hodinky. Je 4.30. Ach a kedy mi zvonil prvý budík?pýtam sa sama seba. Hned som vstala z postele. Včera večer ked som si ľahla, tak som sa ešte prebudila večer o 22h, napísala frajerovi a doteraz spala. Svižným krokom sa poberám do kúpeľne a snažím sa prebrať svoje oči. Moja mama už sedí v kuchyni a pije kávu.
,,A ty čo si hore?" pýtam sa jej.
,,No, keby si náhodu zaspala, tak by som ťa zobudila. Ale neboj, pôjdem si ešte potom ľahnúť na chvíľu. " vraví mi mama.
,,No tak to dúfam. Dám si dnes to nové tričko a sveter. Rána bývajú chladnejšie. A dakujem za vianočku, tu mám najradšej. " vravím a schuti sa zahryznem do vianočky s maslom a marmeládou.

Dnes som raňajkovala trošku dlhšie, lebo ked som pozrela na hodinky tak ukazovali 4:55. A to je zlé. Lebo za 20 minút musím ísť z domu už. Takže bežím do izby a rýchlo sa oblečiem. Nachystám si veci do školy, hlavne zošit a peračník. A jedlo a pitie. Ved inak by som to ani neprežila. Rozlúčim sa s mamou, a rýchlo sa obujem do svojich čižiem. Beriem kľúče, mobil už mám vo vrecku, tašku na pleci a zatváram dvere. Stláčam výťah...a nič. Ach, nie zas je pokazený.
Tak musím ísť peši. Ked konečne vyjdem z vchodu je 5:17. Som dobrá teda, stíham to. Na stanici už ľudia nastupujú do autobusu. Sadnem si a vydýchnem. Vyberám mobil a píšem svojmu miláčikovi: ,,Ahoj moje, už som v buse. Ráno som v pohode vstala len som skoro nestihla. Milujem ťa. Ty ešte pekne spinkaj. Ved poobede sa vidíme. Ozvi sa ked vstaneš. " a sms odoslaná.
Ešte som napísala spolužiačke, že už som v buse a že na stanici ju počkám.

,,Aké bolo ranné vstávanie? Ako si nakoniec prišla? Priviezli ťa?" pýtam sa Andrei, mojej spolužiačky.
,,No autobus mi išiel že 4.50 a to je teda veľmi skoro. Tak ma otec odviezol. Inak tá tvoja sms mi prišla až 3krát. A zavolala som niekomu inému. Som si pomýlila číslo. " vraví mi.
,,No mne ukázalo, že sms bola nedoručená. A inak čo tešíš sa? Máme dnes tú verejnú politiku a ekonomiku. " začnem o škole.
,,Ani mi nehovor. Ešte tá ekonomika, to mi niečo bude hovoriť. Ved uvidíme. " vraví Andrea.
,,Aáá, už sme tu. Naša škola. " vraví po chvíli Andrea.
Vchádzame dnu a ešte tu nikoho niet. Všetci prídu až pred ôsmou. Na poslednú chvíľu.
,,Počkáme na Simonu tu? Nech vie, kde sme?"pýta sa Andrea.
,,No, môžme. Dúfam, že príde. " vravím.

Prišla nakoniec aj Simona, ale ako som povedala až na poslednú chvíľu. Už sme sedeli v triede, takže až tam sme sa stretli. A za chvíľu nám začne prvá hodina ekonomiky. Ešte napíšem mame a frajerovi, že som v škole a prednáška sa môže začať.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár