,,Ahoj miláčik. Som rada, že si tu. Dnes toho bolo dosť. " a dávam mu pusinku. Zapínam pás a môžme vyraziť.
,,Dosť? Ved si nič nerobila, len sedela na stoličke a počúvala prednášku. Ked budeš pracovať vtedy budeš mať dosť. " vraví mi.
,,Ale dobre. Ale tak ak tá prednáška nebaví, tak to potom je o ničom. A to sedenie, ma tiež unavovalo. Dnes sme mali tú verejnú politiku. Nerozumela som ani jednému slovu. No ale ja sa to naučím naspamäť a bude. Ideme ešte si niekam sadnúť?" pýtam sa ho na záver našej debaty.
,,No jasné, že ideme. Domov pôjdem až večer. Zajtra sa totiž asi neuvidíme. Musím isť do garáže, auto si nachystať na zimu. Už sa blíži. " vraví a pozrie na mňa.
,,Dobre teda, priprav si to auto. Konečne. Ja sa oddýchnem od tej školy. " vravím mu a pousmejem sa.
,,Ale najprv musím ísť pre Petru na stanicu. Skoro som na ňu zabudla. Ja som ti totiž ešte chcela povedať o Kristíne. Mala vážnu nehodu a neostáva jej veľa času. Tak ju ideme zajtra pozrieť. Nevadí, že bude s nami, že? Neboj zabávať sa budeme aj tak. " vravím a čakám na jeho reakciu.
,,Preboha a čo sa jej stalo? Nie, nebude mi to vadiť. To bude pre ňu strašné. Ak budem stíhať, tak by som zajtra prišiel pre teba. Do nemocnice. Hm?" pýta sa ma Milan.
,,Uvidíme, dobre? Neviem, či si nepôjdeme niekam sadnúť s babami. Ide aj Danka a Lenka. " vravím mu.
,,A kedy ma prísť vlak?"
,,Pred 16.30 by tu mala byť. Ved počkáme ju stanici. Myslím si, že si toho nezbalila veľa. " vravím.
,,Koľko si ju to nevidela už? Kto by tušil, že sem príde kvôli takejto tragédií. " vraví mi môj miláčik.
,,No, nevidela som ju už 2 mesiace. A teda ani v kontakte sme neboli. Asi sa aj u nej veľa zmenilo. " vravím ja.
,,Kde je? Ved jej vlak už dávno prišiel. " snažím sa ukľudniť.
,,Aha, pozri tam ide. Celá v čiernom. Nevyzerá dobre. " vraví mi Milan.
,,No, ahoj čo si toľko robila?" vítam ju a hned objímam.
,,Ešte som mala hovor. Moja, nebude vadiť ak sa k vám pripojím až o 2 - 3 hodinky? Mám sa tu stretnúť s Kristíninou mamou a máme niečo riešiť..Vieš, že ma brala ako za vlastnú. A potom ked prídem, tak sa budeme baviť. Až zajtra budeme smútiť. Dobre?" pýta sa ma Petra.
,,Ahoj Milan. Ako žiješ? Anička poslúcha?" a už debatujú.
,,Moje, nebude to vadiť, ked sa k nám pripojí až neskôr, že?" pýtam sa svojho miláčika.
,,Nie, my to chápeme. Ved potom sa ozvi, aby si vedela kde sme. Tak sa drž. " lúči sa s Petrou.
,,Ty si bola Kikinou najlepšou kamarátkou a to znamená, že si máš čo povedať aj s jej mamou. Daj si pozor a ozvi sa. Tak zatiaľ. " a silno ju objímem.
Vidím ako prichádza Kristínina mama a spolu s Petrou odchádzajú. Aj my nasadáme do auta a ideme do nášho obľúbeného podniku. Ked tam prídeme, zistíme, že všetky miesta sú obsadené, tak ideme do najlepšej pizzerie v meste. Aj tak sme už vyhladli.
,,Milujem ťa miláčik. Nikdy o teba nechcem prísť. " vravím mu.
,,A ja ťa milujem viac, moje. Ani ja ťa nechcem stratiť. " a začneme sa bozkávať.
,,Dáš si aj ty pizzu? Hm?" pýtam sa ho.
,,Ano, dám. Treba si dať občas aj niečo iné. Akú si dáš ty?"
,,Svoju obľúbenú, Hawai. A ty?" pýtam sa ho.
,,Ja tú so štyrmi druhmi syra. " vraví a smeje sa.
Do polhodinky nám doniesli pizzu a my sme sa do nej hned pustili. Bola vynikajúca. Popritom sme sa ešte rozprávali o Milanovej práci a o mojej škole. Zabehli sme rozhovorom aj k Petre.
Ved uvidíme, čo nám povie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár