,,Dobre moje, len mi tam neostaň dlho. " vraví.
Vyťukala som jej číslo a už to začalo zvoniť. Zdvihla na prvé zvonenie.
,,Ahoj, tak čo už si vybavená?" pýtam sa jej.
,,Ano, som. Kde ste? Prídem za vami. " pýta sa Petra.
,,Sedíme v tej našej dobrej pizzerii. " vravím a vysvetľujem jej cestu k nám. Je vraj na stanici, takže to nemá daleko k nám.
,,A neprídeš mi oproti? Stretli by sme sa na križovatke. Hm? Ak nevadí teda. " pýta sa smutne Petra.
,,Nie, nevadí. To čo sú za otázky. Len idem Milanovi povedať, že ti idem naproti. Nech sa nezľakne, že kam som zmizla. Dobre? Tak o 10minút na križovatke. Zatiaľ. " vravím a lúčim sa.
,,Jasné, chod mu to povedať. Sa bude strachovať o teba. Tak ťa čakám. " vraví Petra a ja skladám mobil.
Vletím do pizzerie a môjmu miláčikovi poviem, že jej idem naproti. Všetko mu to poviem a ešte mu dávam pusinku. Takú dlhú.
,,Dávaj si pozor moje. Dobre?" vraví mi Milan a silno ma objíma.
,,Neboj, dám si pozor. Už som veľká. Hned sme tu. Milujem ťa. " vravím mu.
,,Ja ťa milujem viac. No chod, nech si čímskôr tu. Objednám vám kofolu?" pýta sa ma ešte.
,,No môžeš. Tak za chvíľu som naspäť. " a už utekám ku križovatke.
Ako som tak prechádzala cez prechod, tak ma skoro zrazilo auto.
,,Kretén sprostý, vravím nahlas. Si myslí, že ked je mladý, tak môže ísť strašne rýchlo.
Už sa blížim ku križovatke ked tu oproti uteká nejaká postava. Spoznávam ju, je to predsa Peťa. žiadne ahoj, nič len ma silno objíme.
,,Dakujem, že si tu. " to je všetko čo mi pri tom objímani povie Petra.
,,Vieš, že pri tebe budem stáť, nech sa čo sa deje. " vravím a stále sa objímame. Stojíme v strede chodníka, ľudia sa prechádzajú a pozerajú na nás, ako keby sme boli šibnuté. Je to objatie kamarátok, ktoré stratili inú kamarátku. Je to objatie, ktoré vraví : som rada, že si pri mne v tejto chvíli. Po asi 5 minútach sa Petra spamätá a už začne hovoriť o stretnutí s Kristíninou mamou. Vraj sa rozprávali, aj o tom aký bude pohreb. Asi už všetci vieme, že Kika to dlho nevydrží. Lekári povedali, že tak do stredy to vydrží. Ale jej telo už dlho nevydrží na prístrojoch.
,,Vieš spomínali sme na staré časy. Ked som chodila ku Kristíne domov a tie naše opilecké víkendy, ked sme mali 15 rokov. To boli časy. Ani jej mama ani ja nechápeme ako mohla nasadnúť s tým debilom opitým do auta. Ved vždy bola zodpovedná, aj ked pila. Vraj sa dnes jej mame zdalo, že pohla rukou. A lekár povedal, že je to aj možné. Ale nemáme sa tešiť. " rozpráva mi Petra ako ideme naspäť do pizzerie.
,,Je to hrozné. Keby nám to mohla povedať. " vravím.
,,Ale už dosť, nebudeme smútiť. Ked vojdeme dnu tak budeme usmiate. Kristína by sa tiež zabávala. Keby nás videla teraz, že sme smutné a plačeme, vykarhala by nás. " vravím a smejem sa.
Aj Petra sa smiala.
,,Máš pravdu. Zajtra budeme spomínať. " prikyvuje Peťa.
Zvoní mi mobil. Už môj miláčik prezváňa a my akurát vchádzame dnu. Kýva na mňa a ja utekám k nemu.
,,Už som sa bál, či sa ti niečo nestalo. " vraví Milan a bozkáva ma.
,,Sme sa trošku dlhšie objímali. Ale som v poriadku. Len ma skoro zrazil jeden kretén. " vravím a smejem sa.
Petra s Milanom na mňa pozerajú a myslia si , že mi šibe. Nepripadá im to smiešne.
,,No ved vravím skoro. Nič mi nie je. Nepozerajte tak na mňa. " vravím a sadnem si medzi nich.
,,Ešte to by nám chýbalo, aby si aj ty skončila v nemocnici. " vraví Petra.
,,Moje, tak už nehovor. Milujem ťa. " vraví mi Milan a objíma ma.
A potom sme sa asi do jedenástej večer rozprávali. Spomínali na základnu školu, bavili sa o práci, škole a vtipkovali. Bola som šťastná. Mala som pri sebe svojho miláčika, ktorého milujem a moju najlepšiu kamarátku, s ktorou sme zažili veľa toho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár