,,No ved rozprávaj. Veľmi tam tie stroje búchali? Alebo nie? Hovor!" vyzýva ma Peťa.
,,Nie, tam som si ľahla, hlavu mi upevnili, aby sa nehýbala a mala som ležať a nehýbať sa. A to búchanie? Ved to bola taká tá tuc - tuc hudba. Také techno, čo má rád Milan. To bolo dobré. Ja som si v duchu spievala do rytmu a vymyslela text na to. A dali mi takú ako malú pumpičku do ruky, vraj ked to už nevydržím tak mám stlačiť, ale potom sa všetko vymaže. A ja som to vydržala ale už som cítila, ako sa moje ruky chcú pohnúť. " vravím im.
,,A výsledky? Kedy budú?" pýta sa mama.
,,Doktorke ich pošlú za 10 dní tak potom mám zavolať. Dali mi len cd môjho mozgu. Si pozrieme, či tam aj niečo mám. " a začali sme sa s Petrou smiať.
,,Idem ešte napísať Milanovi, nech vie že už to mám za sebou a že som to vydržala. A potom by sme mohli niekam ísť si sadnúť. Hm? Vymyslite kam. " vravím im.
,,Ahoj, miláčik. Už mám potom. Bolo to celkom dobré, hrala tam taká hudba, čo ty počúvaš. Vieš tá techno. A ty sa ako máš?My si ideme ešte niekam sadnúť a potom domov. Milujem ťa. Chýbaš mi . Ozvi sa " a sms som odoslala.
,,Tak čo ste vymysleli?Kam ideme?" pýtam sa.
,,No najprv pôjdeme do obchodu niečo pozrieť. Nejaký svetrík. A potom pôjdeme do cukrárne na dobrý punčový koláč. " vraví mama.
,,Dobre, len dúfam, že v tom obchode nebudeme dlho. Nechce sa mi skúšať si veci. " a pozrela som na nich. V tom ako sme vychádzali z nemocnice mi prišla sms od môjho miláčika.
,,Som rád, že to máš za sebou. No vidíš, a ked ja ti pustím takú hudbu tak sa ti nepáči. V robote nič moc. Tak si dávajte pozor a ozvi sa. Milujem ťa. Veľmi mi chýbaš. Cmuk. " Hned som mala úsmev na tvári. Krásna sms od môjho miláčika.
Po hodine skúšania si rôznych svetríkov sme nakoniec jeden. Taký pekný modrý. A konečne sme vchádzali do cukrárne. Tak sme sa všetky tri tešili. Každá sme si dali po dva koláče. Ja som si dala punčový rez a veterník. Mama si dala dva punčové rezy a Petra si dala tortu so želatínou a punčový rez, samozrejme. Tak sme si tie koláče vychutnávali, že sme skoro nestihli autobus. Rýchlo sme zaplatili a utekali naň.
Stihli sme to tak tak.
,,Aspoň sme spálili tie kalórie z koláča. " hovorí Petra.
,,No tá pravá sa ozvala. Ty máš tak čo spaľovať. Ved sa pozri aká si chudá. " vravím jej.
,,Jaj, dievčatá moje. Jediná čo ma čo spaľovať som ja. Vy ste sa tam ešte nedostali. " zaklincovala moja mama. A to sme sa už naozaj pustili do rehotu. Celý autobus na nás pozeral.
Ale ked sme prišli domov, tak nás nálada rýchlo prešla. Dozvedeli sme sa zdrvujúcu správu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár