,,Annie, Annie, čo je ti?" vraví Petra.
,,Dones vodu prosím ťa. " vraví Milanovi.
,,Pila si niečo za celý deň? Mám pocit, že som ťa ani nevidela piť nič okrem pohára vody ráno. To máš z toho. " karhá ma Petra.
,,Je mi dobre. A neviem či som pila. Teraz mám iné starosti. " vyhováram sa.
,,Tu je tá voda. A doniesol som celú fľašu minerálky. " podáva mi pohár Milan.
Vypila som polovičku tej minerály a oni dvaja na mňa len udivene pozerali. No čo, bola som smädná, vravím si v duchu.
Po chvíľke čo som si ešte ľahla, som vstala, ešte raz si odpila a mohli sme sa pripravovať.
,,Kde ste? Už mi je dobre. " volám na nich a nik sa neozýva. Otváram dvere do kuchyne a čo nevidím. Všetci traja pokope.
,,Tak tu ste. Nikto si ma nevšíma a už chápem prečo. A pre mňa neostalo?" pýtam sa pozerajúc na mamu.
,,Pre teba som schovala polovičku bábovky. " usmieva sa mama.
,,A nezabudli sme na teba. Len Milan tam pri tebe skoro zaspal, tak si prišiel dať kávu. " ospravedlňuje ho Petra.
,,Hm, ty sa ho nejako príliš zastávaš. To sa mi nezdá. " vravím ja.
,,Akože aj ja som tu! " vraví Milan a už ide ku mne aby ma mohol objať.
,,Tak ideme sa obliecť? Už niečo po druhej, za chvíľu musíme vyraziť. " vravím im .
,,Tak pod teda Annie, ideme sa pripraviť. " vstáva Petra a spolu ideme do izby.
A už sme tu. Na cintoríne. Prišli sme niečo po tretej. Ludia sa už schádzajú a vidím aj našich spolužiakov. Baby, ktoré si vytvorili skupinku a chalanov so sklonenými hlavami, aby sme nevideli, že majú slzy v očiach. Je tu aj náš triedny a slovenčinár. Mysleli sme si, že neprídu ked sa nik neozval. Je tu už Kristínina rodina. Jej dvaja bratia, jej mama...a prišiel aj on. Ten čo to všetko zapríčinil. Jej už bývalý. Asi ho už pustili z nemocnice. Prišli aj jej kamarátky, ako mi Petra šepká do ucha. A hlavne kamaráti. Pretože ona, teda Kika mala veľa kamarátov - chalanov.
,,Ach pozri sa, všetci prišli kvôli nej. Pozri koľkí si na ňu spomenuli. Kristína by sa potešila. " vravím Petre a držím za ruku Milana.
,,Ideme teda za našou triedou? Už na nich chvíľu pozeráme. " vraví mi Petra.
A tak sme sa priblížili k tým dvom skupinkám, ktoré sa spojili. Držala som za ruku Milana tak silno, až ma na to upozornil.
,,Ahojte" pozdravili sme ich a všetky hlavy sa zdvihli.
,,Ahoj Peťa, tak dlho sme sa nevideli. Prečo sa jej to muselo stať?" pýta sa Zuza, naša dobrá spolužiačka.
,,Ahoj Zuzi, no teraz sa vidíme. Neviem, prečo. Ach pod sem nech ťa objímem. " vraví Petra a už sa objímajú. Ja tam stojím a pozerám na nich. Nikdy som sem nepatrila.
Všetci sa tam okolo Petry zhromaždili a pýtajú sa jej aká bola v posledných dňoch v nemocnici. Potom príde Danka s Lenkou a začnú sa tam so všetkými objímať a rozprávať. A ja stojím niekde mimo tejto skupiny, pretože nikoho nezaujímam. Ale kedže tento pohreb je o Kike, tak to nechám tak, to svoje utláčanie.
,,Peťa, ideme dopredu, dobre? " kričím na ňu. Neviem či ma počula.
,,Annie, stoj! Ved pod sem! " kričí na mňa a gestikuluje rukami.
,,Annie!" skúsi to ešte raz, ale ja sa neotáčam a pevne držím Milana za ruku. Spolu kráčame k miestu, kde má byť pochovaná.
A je po tom. Už je pod zemou. Zakryli ju hlinou a my sme na jej truhlu hádzali kvety. Farár to krásne povedal. Tie slová, bože až nám slzy išli. Ani chalani sa neudržali. Ani náš triedny nemohol zadržať slzy. Niektorí idú na kar, niektorí odchádzajú domov. My spolužiaci chceme ísť niekam si sadnúť. Teda oni chcú. Ja by som sa najradšej niekam zavrela a pustila si nejaký smutný film.
,,Tak kde si Annie? Ved si ideme sadnúť, nie?" pýta sa ma Petra.
,,Nehnevaj sa, ale ja neidem. Ideme s Milanom a mamou k nám domov. " vravím so sklonenou hlavou Petre.
,,Stalo sa niečo? Teba niečo trápi, že?" vypytuje sa Petra.
,,Nie a aj keby ano, dnes je to jedno. Spomínajte na ňu aj za mňa. Pod ideme. " a ťahám Milana za ruku.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
onaj123
13. 11.novembra 2011 10:49
Krásne si to opísala!!
Napíš svoj komentár