,,Som rada, že si sa prišiel so mnou rozlúčiť. Budeš mi chýbať. " vravím mu a dávam pusinku.
Tak sme vstali, zaplatili a odišli z našej obľúbenej kaviarne. Vonku z kaviarne sme sa držali za ruky a potom sa rozdelili, ked sme nasadali do jeho auta.
Stiskla som mu ruku. Len na mňa pozrel a opýtal sa :,,čo je?"
,,Nič, len si ťa chcem postískať. Ved sa celý víkend neuvidíme. Až v utorok. " vravím smutne.
,,Aj ty mi budeš chýbať. V utorok si to vynahradíme. " vraví a chytá ma za ruku. Naštartoval a už sme išli k môjmu paneláku.
Pobudli sme ešte chvíľu v aute a ja som sa k nemu pritúlila.
Po chvíli sme vystúpili z auta a ešte sa objali (tak silno a dlho) a vášnivo bozkávali.
,,Tak sa mi tam opatruj. A ozvi sa mi ked tam budeš. Milujem ťa moje. Pod sem nech ťa objímem. " a ešte raz ma silno objal.
,,Neboj ozvem sa. Aj ty sa ozvi. Ved ked tam zajtra prídem, nemohla by som ti zavolať? Hm?" pýtam sa.
,,No môžeš. Ved ak nezdvihnem, tak ti napíšem naspäť. Dobre? " vraví mi Milan.
,,Dobre. Milujem ťa. A daj si pozor na seba. Napíš ked prídeš domov. Cmuk. " a dávam mu pusu. Sadá si do auta a ja sa k nemu ešte zohnem a poviem Milujem ťa. Zakývam mu, on zatrúbi a ja sa poberám domov.
,,Zvoní ti mobil. " kričí na mňa mama z kuchyne. Počujem to, ale čo mám robiť kedže som práve v sprche.
Ako vychádzam zo sprchy, tak počujem tú zvučku ešte raz. To bude Danka, na ňu mám zvonenie Rihanny - Only girl.
,,Ano?" zdvihnem mobil.
,,Ahoj, čo to nedvíhaš? Už ti volám asi tretíkrát. " začne Danka.
,,Bola som v sprche, nemohla som. Potrebuješ niečo?" pýtam sa hned.
,,No ja som chcela, či by si sa nešla prejsť. Na chvíľu. " pýta sa ma.
,,Vieš čo asi nie. Umyla som si aj vlasy, tak musím počkať kým vyschnú. A už je aj neskoro. Niečo vážne či len tak si chcela?" vyzvedám. Akože naozaj som nemala chuť ísť von.
,,Nie len tak. Tak zajtra?" pýta sa nenápadne.
,,Celý víkend nie som doma, ideme k rodine na východ. Najskôr v pondelok. " vravím.
,,Tak nič teda. Tak sa ozvem cez týždeň. " vraví smutne Danka.
,,A inak ako s Marekom? Ako si rozumiete?" pýtam sa so záujmom v hlase.
,,Aáále, dá sa. Musím si trošku zvyknúť na moje srandy. Ale pri ňom som už taká normálna trošku. Vlastne som sa aj chcela spýtať, že ako ste sa vy spoznali. Lebo minule mi povedal vraj máte spoločné spomienky. " vraví.
,,Nevravela som ti? Bolo to pred piatimi rokmi, ked som sem prišla. Som si bola vybrať knihy v knižnici a tam si ma všimol. Vtedy som nebola práve najšťastnejšia a on sa mi prihovoril. Ak sa chceš opýtať, či som s ním chodila tak skoro hej, ale potom prišlo to čo nám obom zmenilo život a on odišiel do zahraničia. Bol pre mňa len dobrým kamarátom. A už som ho 2roky nevidela, ako odišiel do Rakúska. Ešte niečo?" pýtam sa.
,,A čo je to čo vám zmenilo život? On mi to nechce povedať, len pri tom zosmutnie. " vraví Danka.
,,Vieš, ani ja o tom nechcem hovoriť. Je to pre mňa smutná udalosť a poviem ti len jedno. Môžeš byť rada, že obaja žijeme. Ja ti to raz poviem, ale nie po telefóne. A na tvojom mieste sa to Mareka nepýtam. " vysvetľujem jej.
,,Aha, tak dobre. Tak teda cez týždeň. A dakujem. Tak sa maj. " lúči sa.
,,Aj ty, Tak pá. " a skladám.
Zas mi to celé pripomenula. Nerada na to spomínam a hovorím, pretože tam vtedy umreli dvaja ľudia. Ja som ich až tak nepoznala, len tú babu čo chodila do vedľajšej triedy a jej chalan bol najlepší kamarát Mareka. Marek si to stále vyčíta aj ked to nebola jeho chyba. Viní sa za to, že on mal šoférovať, ale kedže mu prišlo zle tak to zaňho zobral jeho kamarát. Ach, nemôžem o tom hovoriť. Bože, len čo si spomeniem, chce sa mi plakať.
Idem sa radšej pobaliť na zajtra a pustím si hudbu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
akože, táto veta ma zabila a celý úryvok je tak hrozne nehodnotný, že možno Evita Urbániková bude strašne šťastná, keď jej predložíš rukopis.
Nie, nedávaj jej to.